Dnes má totiž voľno a zajtra je Štedrý deň.
Oprela sa o okno v kupé, rýchlik stihla len tak- tak. Snáď má všetko. Vtom jej zavibroval mobil, na displeji sa objavila správa: "O koľkej budeš na stanici? H."
Brigita sa pousmiala, jej sestra potrebuje vždy plán. Zatvorila oči.
Jej sestra Hortenzia bola vždy racionálna, dobre sa učila a zdalo sa, že ju len tak niečo nerozhodí. V živote zakopla len raz. Na výške si začala s očarujúcim chlapcom, ktorý bol už menej očarujúci, keď mu oznámila, že je tehotná. Školu dokončila diaľkovo a s pomocou rodičov a Brigity vychováva dcérku. Z tohto pohľadu je aj to jedno zakopnutie relatívne. Keby sa aj vtedy správa len rozumne, malá Justínka by tu nebola a to by bola škoda. Keď sa to tak vezme, Brigita sa na Vianoce tešila len kvôli nej. V práci sa cítila ako zakliata panna vo Váhu, len divný Janko jej chýbal.
"Nasledujúca stanica Košice." Brigita sa strhla, prespala celú cestu. Rýchlo zhromaždila svoju batožinu. Páni, fakt toho bolo toľko?
"Prepáčte slečna," začula Brigita za sebou, "to je môj kufor."
Brigita sa otočila. Mladík sa jej zdal povedomý. Ten zažmurkal a vyhŕkol: "Bri?"
"Geňo? Jemiii, ahooj? Kde sa tu berieš?"
"Ja? Kde sa tu berieš ty?!"
Brigita a Eugen boli spolužiakmi na strednej škole, boli si blízki, ale po maturite sa navzájom stratili. Život im vošiel do cesty.
"Daj mi aj tento kufor, pomôžem ti, vari sa sem sťahuješ?"
"Skoro. Justínka začína tušiť, že s Ježiškom je to inak, tak ma segra poprosila, aby som darčeky nakúpila v Bratislave, nech náhodou čosi nevysnorí."
Eugen sa zasmial: "Chápem. Misia Vianoce."
"Presne," zasmiala sa Brigita.
Spoločne vystúpili z vlaku. Brigite zazvonil mobil.
"Áno, akurát som vystúpila. Jemiii, nejanči. Tak chvíľu počkám. Prepáč, zaspala som. Áno, viem, že cesta trvá skoro hodinu. Horti, kľud, zvládnem to. Už som veľká."
"Stalo sa niečo?"
"Ale, mala som dať sestre vedieť, aby po mňa včas prišla, ale zaspala som, takže len teraz vyráža."
"Ak dobre počítam, máme ešte hodinu. Splníš mi vianočné želanie a prijmeš pozvanie na kávu? Aspoň mi porozprávaš, kam si zmizla."
Brigita sa zasmiala: "Ja? Dobre pôjdem, ale pod podmienkou, že mi porozprávaš aj o svojich cestách."
"Platí," usmial sa Eugen sprisahanecky.
---
"Prečo si nenapísala? Veď sme sa dohodli!" hromžila Hortenzia a šoférovala.
"Už som ti to predsa vysvetlila, zaspala som. Tebe sa to nikdy nestalo?"
Hortenzia si vzdychla: "Prepáč. Neviem, nejak nie som vo svojej koži."
"Vianočný stres?"
"Asi. A čo Geňo? Ako sa mu darí?"
"Pobehal celý svet . Teraz sa vrátil, vraj ho to začalo ťahať domov a jeho bratranec mal nejaké zdravotné problémy. Inak pozval nás na Silvestra."
"Bri, nemôžem."
"Prečo?"
"Mám predsa malú."
"Horti, Justínka je už veľká, zvládne jeden večer bez mamy. Naši ti ju určite radi postrážia."
"Nechcem to od nich žiadať, je to predsa moje dieťa."
"Áno, ale taktiež je to ich vnučka a radi s ňou trávia čas. Prestaň sa už trestať za svoju jedinú chybu v živote, čo vlastne ani nebola chyba. Jednoducho si stretla idiota. Nie si prvá ani posledná."
"Prosím?!"
"Vieš ako to myslím. Mala by si si nájsť čas pre seba. Prospeje to tebe aj malej. Porozmýšľaj nad tým."
"Hmm."
---
"Mami, oci, čaute!"
"Jeej, ahoj!"
"Kde je malá?"
"Vianočná misia," žmurkol otec sprisahanecky.
"Ahaaa," prikývla Brigita sprisahanecky.
"Idem pomôcť mame," vyhlásila Hortenzia.
"Dobrý nápad, idem s tebou," pridala sa Brigita.
---
"Tak dievčatá, na zdravie!" povedala mama a obom dcéram podala poháre s domácim likérom.
"Na zdravie!"
"Bri , už máš plán na Silvestra?"
"Vlastne áno. Stretla som po sto rokoch Geňa a pozval ma na Silvestra. Aj Horti," Brigita pozrela významne na mamu a tá pochopila.
"To je výborný plán."
"Nikam nejdem!" odvrkla Hortenzia.
Brigita pozrela na mamu a vzdychla si, mama sa však nevzdala: "Prečo? Povedz mi jeden logický dôvod."
"Poznáš ho."
"Poznám a nie je dostatočný. Vychovala som dve dcéry, neveríš, že jeden večer zvládnem postarať sa o vnučku?!"
"Mamiii."
"Čo?!"
"Vieš, že to tak nie je."
"Tak?"
"Dobre, vyhrali ste. Pôjdem, ale len na hodinku, max. dve."
"Platí. Brnknem Geňovi," zatlieskala Brigita.
---
"Ahojte, vitajte, smiem vám vziať kabáty, dámy?"
"Uuu, aký džentlmen," podpichla Brigita. Geňo sa zasmial.
"Prosím, poďte do obývačky. Zatiaľ tu máme pánsku jazdu. Toto je môj bratranec Bonifác."
"Ahoj, myslím, že si chodil na našu základku o pár ročníkov vyššie. Brigita." Podali si s Bonifácom ruky.
"Hortenzia."
"Teší ma."
Postupne prišli zvyšní hostia. Všetci sa u Eugena cítili príjemne. Dokonca aj Hortenzia pôsobila uvoľnene.
Brigita zahliadla, že Eugen je konečne sám. Nikoho nevítal, ani nedával pokyny.
"Ahoj, máš chvíľku?"
"Pre teba aj dve."
"Haha. Rozmýšľala som o tej tvojej knihe."
"Áno?"
"Prečo chceš vydať x- tý cestopis pre dospelých? Čo keby si to adresoval deťom? Vieš vymyslel by si postavičku, ktorá by cestovala po svete. Deťom by predstavila cudzokrajné zvieratá a rastliny. Malo by to mierne enviromentálny nádych. Mohla by to byť séria. Jeden kontinent- jedna kniha. Čo povieš?"
"Myslím, že je to dokonalé. Napíšeš mi text?"
"Ja?"
"Iste. Vždy si chcela byť spisovateľkou."
"To áno, ale roky som nič nenapísala. Musela by som opäť nájsť tie grify. Som si istá, že sa mi zredukovala slovná zásoba a proste si na to netrúfam."
"Pohoda. Žiadny stres. Nie som šéfredaktor novín. Netlačí ťa termín. Keď to bude, tak to bude. Vlastne čím dlhšie ti to bude trvať, tým lepšie pre mňa."
"Ako to myslíš?"
"No, počas písania budeš potrebovať konzultácie. Nuž a čím dlhšie budeš písať, tým viac konzultácií bude. A tým častejšie ťa uvidím. Vravela si, že sa v práci cítiš ako Zakliata panna vo Váhu. Čo keby som bol tvoj Divný Janko?"
Cítila, ako jej červenajú líca. Eugen jej pobozkal ruku a odišiel k priateľom, ktorí na neho volali. Brigita ostala stáť a premýšľala. Napísať knihu bol vždy jej sen, ale už sa toho sna vzdala. Pracovala síce v internetovom kníhkupectve, ale jej práca bola monotónna, s knihami vlastne vôbec nesúvisela. Podobné pozície nájdete v každom obchode. Nič originálne. Teraz mala konečne šancu splniť si sen , ale zrazu ju premkol strach.
---
"Je tu voľno?" opýtal sa Bonifác a vyšiel na balkón.
"Iste," odvetila Hortenzia.
"Priniesol som ti kabát a trošku tekutého svetra."
"Vďaka."
"Stalo sa niečo?"
"Ale, naši mi nedvíhajú."
"Snáď to bez teba na chvíľku zvládnu. Sú predsa dospelí."
"Si nejaký múdry."
"Prepáč, nechcel som sa ťa dotknúť."
"Nemala som sem chodiť."
Hortenzia chcela vojsť späť do izby, keď jej začal zvoniť mobil: "Mami, prečo mi neberieš? Čože? Kedy? Idem za vami."
"Bonifác, nevieš číslo na nejaký dobrý taxík?"
"Dnes zoženieš taxík asi ťažko."
"Super. Vďaka za pomoc."
"Počkaj, kam potrebuješ ísť? Odveziem ťa."
Hortenzia pozrela na jeho široký pohár s tmavou tekutinou.
"Jablkový džús. Môžeš ochutnať. Nepil som. Pre istotu."
"Do nemocnice."
---
"Mami, prečo ste mi nezavolali?"
"Hortenzia, neplaš sa. Nie je to nič vážne."
"Kde je?"
"Tu v izbe, otec je pri nej."
Hortenzia vbehla do izby, kde v posteli ležala Justínka.
"Tak ja idem na chvíľu za mamou," poznamenal otec.
"Dobrý večer, som Bonifác. Geňov bratranec."
"Teší nás," odvetila Hortenziina mama a navzájom si podali ruky.
"No, myslím, že by sme mali ísť," povedal otec a pootvoril dvere na izbe, kde v posteli ležala Justínka a pri nohách jej sedela Hortenzia. "Ideme dievčatá. Horti, volaj, keby niečo."
"Jasné, oci."
"Ja tu ešte zostanem, keby bolo potrebné auto," odpovedal Bonifác na spýtavé pohľady rodičov.
---
Bonifác opatrne otvoril lakťom dvere na izbe, v rukách držal dve kávy z nemocničného bufetu.
"Sss," Hortenzia zdvihla hlavu od spiacej Justínky. Bonifác jej ukázal kávy. Hortenzia sa usmiala, vstala a vyšla z izby. Posadili sa na lavičku pri dverách.
"Ďakujem. Za odvoz i za kávu."
"Za málo. Nemám síce diplom zo psychológie, ale počúvať viem. Ak by si potrebovala poslucháča, daj vedieť."
"Nie je toho zase tak veľa. To najdôležitejšie už asi vieš. Mám dcérku, na ktorú som sama. Teda, rodičia mi veľmi pomáhajú, ale nerada ich pomoc využívam. Nikdy mi nič nevyčítali, ani slovkom. Aj Bri mi vždy rada pomôže. Len to jednoducho chcem zvládnuť sama. Chápeš?"
"Chápem, lepšie ako si myslíš. S dcérkiným otcom nie si vôbec v kontakte?"
Hortenzia pokrútila hlavou: " Zmizol hneď, ako som mu oznámila, že som tehotná."
"To ma mrzí."
"Mňa už nie. Ale je ťažké po niečom takom niekomu znovu veriť."
"Mi hovor."
Hortenzia na neho spýtavo pozrela.
"Správne. Poznám tvoje tajomstvo, ty máš právo poznať to moje. Minulý rok skončil môj niekoľkoročný vzťah. Vieš pred dvoma rokmi som vážne ochorel. Bola úžasná. Stála pri mne v dobrom aj zlom. Zvládol som to aj vďaka nej. Vlastne, najmä vďaka nej. Lenže liečba zapríčinila, že nemôžem mať deti. Nikdy to nevyslovila, ale videl som, že ju to trápi. Hanbila sa za to, že jej to vadí. A tak, jedného večera, som to vyslovil ja. Nebol to pekný večer. Spájalo nás príliš veľa, ale ani jeden už nebol v tom vzťahu šťastný. Ona ma nedokázala opustiť a ja som nechcel, aby so mnou bola z ľútosti či povinnosti. Tak som sa zbalil a odišiel. Teraz je to už fajn. Sem- tam si zavoláme, je už zasnúbená a čaká bábo. Nie je to pre mňa ľahké, ale nie je to nikoho vina. To bolo najťažšie. Chcel som sa hnevať, ale nemal som sa na koho. Chcel som to zvládnuť sám, ale časom mi to začalo prerastať cez hlavu. Vtedy mi veľmi pomohol Eugen. Práve sa vrátil z ciest a nedovolil mi ľutovať sa. Jeho metódy boli občas kruté, ale veľmi účinné."
"Svet je na hlavu. Tí, čo deti nechcú ich majú a tí čo ich chcú ich mať nemôžu. Ospravedlníš ma na chvíľu? Príroda volá."
Bonifác sa usmial: "Iste."
---
"Mami? Mami!" Justínka sa zobudila a hľadala mamu. Hortenzia sa ešte nevrátila. Bonifác sa teda postavil a vošiel do izby.
"Tvoja mama si odbehla, o chvíľu sa vráti. Môžem ti nejako pomôcť ja?"
"A ty si kto?"
"Volám sa Bonifác. Doviezol som tvoju mamu."
"Bonifác? To nie je zrovna bežné meno."
"Veru nie je."
"Ale ani mama s tetou nemajú tradičné mená. Mala som zlý sen."
"A čo sa ti snívalo?"
"Padla som z útesu do ľadovej vody a nevedela som sa vynoriť."
"To je nepríjemné."
"Je. Mal si už kiahne?"
"Mal."
"Tak sa môžeš ku mne posadiť, ak chceš."
"Rád," odpovedal Bonifác a sadol si na Justínkinu posteľ.
"Páči sa mi tvoje meno. Vieš, čo znamená?"
"Ani nie."
"Myslím, že to po latinsky znamená pekná tvár."
"Nie som si istý či sa rodičia trafili."
Justínka sa zasmiala. Vtom vošla Hortenzia.
"Mami, mali by sme Bonifáca pozvať na večeru alebo na obed. Keď ťa sem priviezol. Ako poďakovanie."
"Uvaríš?"
"V pohode. Starká ma naučila piecť tie najlepšie keksíky. Máš rád keksíky?"
"Milujem keksíky," odpovedal Bonifác.
"Skús si oddýchnuť, budeme vonku," povedala Hortenzia a pobozkala Justínku.
"Dobrú noc."
"Dobrú."
Hortenzia s Bonifácom vyšli z izby.
"Horúčka už našťastie klesla, stretla som lekára. Vraj je to bežné, ale nechajú si ju tu na pozorovanie, ak by znovu teplota vystúpila, aby zabránili kŕčom.
"Zaveziem ťa domov?"
"Nie, zostanem tu, ale ty pokojne choď."
"Ak by ti to nevadilo, zostanem tiež. Nemám iný program a oslavovať sa mi veľmi nechce."
"Nevadí, aspoň dohodneme ten dátum večere."
"Ah, večera. Ak ti je to nepríjemné, ospravedlním sa u Justínky."
"Nepoznáš moju dcéru, tá by ťa k nám dovliekla aj z opačného konca sveta. Je to zvláštne, ale predstava, že k nám prídeš mi vôbec neprekáža."
---
"Ukáž, vyložím aj tvoj kufor. Kde máme presne tie miestenky?"
"Ďakujem. Tu pri okne."
Brigita vytiahla z kabelky knižku: "Stále tomu nemôžem uveriť."
"Čomu?"
"Že tá knižka naozaj vyšla."
"Myslím, že o chvíľu bude potrebná dotlač, keďže si vykúpila celé kníhkupectvo."
"Haha. Chcem ich rozdať pod stromček. A kúpila som iba tri."
"Pardon," Eugen sa zasmial.
"Zválštne, koľko sa toho od minulých Vianoc zmenilo. Hortenzia sa dokáže opäť zabávať a pôsobí uvoľnene. Bonifác s Justínkou tvoria tak zohratý tandem, že sa mi ani nechce veriť, že ju nevychovával od malička. A my...," Brigita sa začervenala.
"... A my si musíme konečne stanoviť dátum," skonštatoval Eugen a chytil Brigitu za ruku, na ktorej sa jemne trblietal prsteň s bielym očkom.
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
