Keď som bola mladšia, veľmi rada som cestovala.
Nedávno sa ma môj osemročný syn Tadeáš opýtal: „Mami, na ktorú cestu najradšej spomínaš?“ Na okamih som sa zamyslela a vzápätí som odvetila: „Na Francúzsko.“ A v okamihu sa mi v hlave začalo rozmotávať klbko spomienok na túto krajinu, kde som spoznala kúsok samej seba.
Vyštudovala som žurnalistiku. Po promócii ako dvadsaťpäťročný človek, plný ideálov, som sa vrhla do hľadania zamestnania, ktorým by som si zarobila na živobytie a zároveň povolanie, ktoré by ma napĺňalo. Po menších problémoch sa mi to nakoniec podarilo.
Zamestnala som sa v redakcii časopisu, kde som mala na starosti rubriku o cestovaní. V každom čísle som čitateľom predstavila jednu krajinu, ktorú som predtým navštívila a priniesla odtiaľ fotografie. Darilo sa mi a onedlho prišla odmena. Ponuka navštíviť Francúzsko. Mala som tam stráviť čas nielen písaním reportáže. Redakcia mi totiž zaplatila týždeň naviac a k tomu vstupenky do múzeí, zámkov, divadiel,... Váhala som. Doteraz som bola len v štátoch, v ktorých sa hovorilo po anglicky a nemecky. Tieto jazyky ovládam, lenže o Francúzoch som však počula, že sú nesmierne hrdí na svoj jazyk, a preto sa tam ťažko dorozumieva inou rečou. Nakoniec som si povedala: „Kedy dostaneš ďalšiu príležitosť? Nevymýšľaj a chyť sa šance !“
Moje rozhodnutie však malo ešte malý osobný dôvod. Pamätala som si, ako mi mamka rozprávala o jej starom otcovi, ktorého nikdy nevidela, a ktorý bol Francúz. „Čo keby som ho našla?“, prebleslo mi hlavou. Normálny človek by si povedal, že to nemá cenu, hľadať niekoho bez kontaktu, o ktorom viem, že už ani nemôže byť na tomto svete. Ale ja som bola odjakživa taký Don Quijote. Pustila som sa teda do pátrania svojich koreňov. Od starého otca som sa dozvedela mesto a meno. Potom som s malou dušičkou zašla na Červený kríž. Naozaj som si nemyslela, že dokážu po tak dlhom čase niečo zistiť. Napriek mojim obavám som získala nové informácie o mojej rodine. V niečom som sa však nemýlila. Môj prastarý otec už nežil a nebola som si istá či sa o existencii môjho starkého zmienil svojim deťom. Ale ani to ma neodradilo.
Nastal čas odchodu. V redakcii mi povedali, že na letisku ma bude čakať dievča, ktoré pracuje v partnerskom časopise. Vraj sa volá Aurora, je rovnako stará ako ja a hovorí po anglicky.
Keď som vystúpila z lietadla, Aurora ma hneď oslovila, bola mi sympatická. Zaviezla ma do hotela, pomohla mi vybaliť a ešte ma pozvala aj na obed. Tam sme zistili, že máme veľa spoločného.
Vôkol mestečka bola nádherná príroda. Zábery sa mi vydarili, na reportáž som bola hrdá. Paríž bol vzdialený len pár kilometrov,tak sme si spolu s Aurorou urobili malý výlet a ona mi predstavila krásy tohto čarovného mesta. Do odchodu mi zostávali len dva dni a pomaly som strácala nádej, že sa mi podarí nájsť to, čo som prišla hľadať.
Aurora si všimla zmenu nálady a spýtala sa, čo sa deje. Všetko som jej povedala a ukázala dokumenty.
Čo sa dialo ďalej je ako vystrihnuté z nejakého romantického filmu. Vysvitlo, že Aurora je moja sesternica z druhého kolena. Jej starká bola nevlastnou sestrou môjho starého otca. Vedela o svojom bratovi, ale nemala odvahu hľadať ho. Starkému sa ju nepodarilo celkom vystopovať, pretože spolu s manželom často menila bydlisko. Bývali v USA, vo Švajčiarsku, v Taliansku, v Rusku. Keď sa im narodil Aurorin otec, vrátili sa naspäť do Francúzska.
Keď som odchádzala pozvala som Auroru k nám a všetci sme sa potešili, keď v lete naozaj prišla. Odvtedy trvá naše priateľstvo, ktoré sa už začalo dediť. Tadeáš sa totiž učí po francúzsky a dobre si rozumie s Auroriným synom Leonom.
„Mami, mami, vnímaš?“
„Áno,...........iste...“
„Prišiel e-mail od tety Aurory. Pýta sa či môžu v auguste prísť.“
„Napíš, že môžu.“
