Idú Vianoce a potrebuje inšpiráciu na vianočné darčeky. Toto obdobie má veľmi rada, teda až po týždeň pred Vianocami. To sa všetci bláznia, naháňajú a sú nervózni. Skutočne všade cítiť blížiace sa sviatky pokoja a mieru...
Valéria položila kôpku na stôl v kuchyni a začala v nej listovať. Oblečenie, dekorácie, to asi nie, nevie či by sa trafila do vkusu a tzv. lapače prachu v rodine nik neobľubuje. Ako tak listovala v letákoch a katalógoch, medzi dvoma stranami bola zapadnutá vianočná pohľadnica. Trochu priskoro, pomyslela si, ale potešila ju, nie je už veľa ľudí, čo dnes píšu pohľadnice. Preletela ju a oči jej padli na podpis. „želá Vev s rodinou“. V zátvorke bolo telefónne číslo. Dlho rozmýšľala či zavolať. Iste, určite ak by Vev nečakala, že jej zavolá, nepísala by na pohľadnicu číslo. Ale predsa, je to už pekných pár rokov, čo o sebe vedia len z rozprávania iných. Nie, nerozišli sa vôbec v zlom, to nie, len akosi sa každá vydala inou životnou cestou a dodnes sa im nepodarilo znovu zísť. Na základke a na strednej boli nerozlučná dvojka. Valéria a Veronika, Val a Vev. No ale potom prišla výška, Val odišla študovať medicínu a Vev zostala doma, diaľkovo študovala pedagogiku, začala učiť na tamojšej základnej škole, časom sa vydala a mala deti.
Val vzala do ruky mobil a vyťukala číslo, ozval sa ženský hlas.
„Vev?“
„Pre pána Jána, Val, už som si myslela, že pohľadnica nedorazila, tomu, že by si sa neozvala som teda neverila ani náhodou. Ako žiješ?“
Val sa usmiala, typická Vev, jej sangvinickú povahu vždy obdivovala, nikdy neverila, že by niečo mohlo dopadnúť zle. Rozhovor plynul úplne prirodzene, akoby sa len včera rozlúčili. Val si spomenula na jeden výrok, čo kedysi počula: Skutočnému priateľstvu neublíži čas ani vzdialenosť. Po hodine a pol musela Vev končiť, zobudil sa jej najmladší syn:
„Počuj Val, máš plán na Silvestra? Robíme u nás takú malú oslavu. Príde aj Oliver z Nemecka, pár priateľov, všetkých poznáš. Bolo by super, keby prídeš.“
Val prekvapila samu seba, keď z nej vyhŕklo: „Rada prídem.“
Nejak cítila, že to bude fajn.
O pár dní už Val sedela vo vlaku aj s vianočnými darčekmi pre rodičov a brata. Niesla aj niekoľko drobností pre Vev. Vzala si so sebou knihu, ale nevedela sa sústrediť. Pozerala von oknom na ubiehajúcu krajinu a nejak ju to stále nútilo prehrabávať sa v spomienkach a, povedzme si úprimne, trošku bilancovať. Z domova v podstate odišla pred ôsmimi rokmi, skončila medicínu s vyznamenaním a získala miesto na prestížnej klinike. A tam sa zoznámila s Erikom. Erik, tak to je kapitola sama o sebe. Chodili spolu skoro dva roky. Chodili. To nie je to správne slovo. Žili vedľa seba v jednom byte. Ani to nie je celkom presné, pretože keď mal službu on, mala voľno ona a naopak. Takže sa takto míňali dva roky. Keď sa už potom konečne zišli, nemali si čo povedať. Erik navrhol, že sa odsťahuje. Uľavilo sa jej, že to nemusela rozseknúť ona. Obaja vedeli, že to nemá význam, otázkou bolo, kto to prvý vysloví. Erik sa zachoval ako gavalier a urobil prvý krok. Teda s tým gavalierstvom to nie je úplne na sto percent. O tri týždne ho videla s nejakou Euláliou. V skutočnosti sa volá Zuzana, ale Val jej dala v duchu toto meno. Mrzelo ju, že si nový vzťah nenašla aj ona. Takto si občas pripadala ako zúfalec. A sústrastné pohľady kamarátok jej teda nepomáhali. A práca? Keď sa prihlásila na medicínu, mala jasnú predstavu, čo bude robiť. Už sa videla ako doktorka Quinnová na slovenský spôsob. Klinika plastickej chirurgie pre slovenskú smotánku túto predstavu nespĺňala ani len omylom. Iste, občas sa vyskytli prípady, kedy ľuďom naozaj pomáhala. Týchto pacientov prijímal jej šéf takpovediac pro bono. Ale tých bolo ako šafranu.
Val si vzdychla.
Vianoce boli ako vždy pokojné a krásne. Toto bola jedna z výhod práce na klinike, vždy trávila Vianoce doma. Predsa len bez plastických chirurgov sa svet na pár dní zaobíde. Val si vychutnávala rozprávky, koláče od mamky a z náhleho popudu postavili s bratom pred domom snehuliaka. Tak dobre sa už dávno nebavila. Na Silvestra pomohla s prípravami. Poobede priniesol otec šampus a pripili si v predstihu. Zaželali si krásny nový rok a potom sa Val išla chystať. Vev teraz bývala vo vedľajšej dedine, a tak zabezpečila pre Val odvoz. Podvečer sa po ňu mal zastaviť Oliver. Val tradične žensky stála pred plnou skriňou šiat a s hrôzou do nej pozerala a myslela na to, že si vlastne nemá čo obliecť. Postupne skúšala niekoľko možností, až sa rozhodla pre ležérnu eleganciu. Predsa len nejde do opery a potrebuje sa cítiť pohodlne, ak sa bude hrať s Vevinými drobcami. Vlastne, už teraz vedela, že sa s nimi hrať bude. Asi o šiestej prišiel Oliver. Val ešte úchytkom skontrolovala svoj zovňajšok v zrkadle, bola celkom spokojná. Oliver nechcel ísť do obývačky, vraj už majú časový sklz, a tak ju čakal pri dverách. Keď ju uvidel, vyšlo z neho: „Páni!“ Namiesto pozdravu.
Ako tak kráčali k autu, Oliver sa ozval ako prvý: „Rád ťa opäť vidím. Vieš, ako puberťákovi si sa mi veľmi páčila.“
Val neodolala a s úškrnom, ktorý považovala za rafinovaný, odvetila: „A teraz?“
Zasmial sa: „Teraz možno ešte viac ako vtedy.“
Val jeho odpoveď trošku zamrzela. Pamätala si ho ako plachého Vevinho staršieho brata, ktorý by pri podobnej poznámke neprehovoril do konca cesty. Teraz to bol sebavedomý, vtipný, mladý muž. Nemky mu musia ležať pri nohách. Ale čo ju to trápi? Určite ho v Nemecku niekto čaká. Zmenil sa. Val sa uškrnula. Vari ona zostala rovnaká?
Cesta ubehla rýchlo, keď zastavili, Oliver dvakrát zatrúbil, zjavne dohodnuté znamenie. Vev vybehla z domu. Materstvo jej pristalo, trošku sa zaoblila, ale tak pekne, žensky.
„Vaaaaaaal,“ zakričala a rozbehla sa. Vo vnútri zostala rovnako bláznivá, nezmenila sa, pomyslela si Val.
Keď sa vyobjímali, Vev schytila kamarátku za ruku a spoločne vošli do domu. Oliver išiel za nimi. Tam už boli všetci zhromaždení. Vevine deti sa najskôr trošku hanbili, ale keď im Val rozdala malé darčeky, ktoré im priniesla, boli ihneď najlepší kamaráti. Nepohli sa od nej, až kým nešli spať. Oliver sa zakaždým pridal a ich smiechy museli počuť aj v susednej dedine, našťastie neprišiel žiadny plač. Keď deti uložili, Vev poprosila Val, aby jej pomohla v kuchyni. Val správne odčítala, že tam veľa práce nie je, ale že vlastne ešte nemali čas poriadne sa porozprávať. Vev naliala víno a začali spomínať a prezrádzať detaily zmien v ich životoch. Keď Val skončila tému práca a Erik, Vev na ňu pozrela pohľadom, ktorým videla druhému až na dno duše: „Valeri, si šťastná?“
Valéria chvíľu mlčala: „Nie som nešťastná.“
Veronika pochopila.
„Počuj, poď zajtra s nami na omšu, s niekým ťa zoznámim.“
Valéria vedela, že to nebol návrh, ale oznam, a tak súhlasila.
Tesne pred polnocou buchol Veronikin manžel Pavol šampanské a každému podal pohár. Pár sekúnd pred polnocou spoločne odpočítali príchod nového roka. Akosi náhodou alebo niečím zámerom stáli Oliver a Valéria pri sebe. Ono to bolo celkom logické, keďže ostatní tam mali partnerov. A tak si popriali všetko dobré a Oliver Valériu priateľsky pobozkal. I keď to bol priateľský bozk na líce, Val sa začervenala. Bola naštvaná sama na seba, že to nedokáže ovládať a vyzerá ako puberťáčka, a tak to zaklincovala úplným klišé: „Ale je tu teplo.“
Oliver sa usmial: „Prejdeme sa?“
Val prikývla.
„Prinesiem kabáty.“
Ako im tak sneh vŕzgal pod nohami, Oliver sa rozhovoril o svojich plánoch:
„Vraciam sa na Slovensko, do Veľkej noci by som sa rád úplne presťahoval. Dostal som tu skvelú ponuku, firma v Nemecku tu neďaleko otvára filiálku, budem doma a na vyššom poste.“
„Vraciaš sa sám? Žiadna Gertruda na obzore?“
„Nie, s istou Sandrou nám to nevyšlo, čo je jeden z dôvodov, prečo sa chcem vrátiť čo najskôr. A čo ty? Nedostanem od niekoho do zubov za ten polnočný bozk?“
„Nie, s istým Erikom mi to tiež nevyšlo.“
Tajnostkársky sa k nej naklonil: „Tak to mám šťastie, nie?“
Obaja sa zasmiali.
Na druhý deň predpoludním išli celá partia na omšu. Lebo však ako na Nový rok, tak po celý rok. Valéria nebola v kostole od maturity. Doma doň chodievala pomerne často, ale ako prišla na výšku, akosi naň nemala čas. Po omši čakala na Veroniku pred kostolom, vyšiel s ňou starší muž, ktorého Valéria nepoznala.
„Val, toto je doktor Steiner. Náš obvodný lekár.“
Podali si ruky a pozdravili sa.
„Idem si nájsť manžela a deti. Val, trafíš k nám domov, však?“
Valéria prikývla.
Doktor Steiner sa ozval ako prvý: „Pani Vrbová mi spomínala, že ste tiež lekárka.“
„Áno.“
„A vraj by ste chceli zmeniť prostredie.“
A sme doma. Vev zase zachraňuje svet. Val, ale hnev hneď prešiel. Vlastne, čo ju drží na klinike? Vev má pravdu.
„Uvažujem nad tým.“
Vysvitlo, že doktor Steiner hľadá niekoho na výpomoc, kto by časom mohol prevziať jeho obvod.
„Viete na málo práce a priveľký nadbytok peňazí sa sťažovať nemôžete, ale má to svoje čaro. Ste vegetariánka?“
„Nie.“
„To je dobre, tu by Vám žiadna diéta neprešla. Ale zase na nedostatok domácej stravy sa tiež nemôžete sťažovať.“
Zasmiali sa.
Vonku poriadne mrzlo, a tak doktor Steiner navrhol, že Val odprevadí. Cestou sa rozprávali o medicíne, svojich názoroch a snoch. Val cítila, že jej doktor Steiner rozumie, pútavo rozprával a bolo zrejmé, že sa od neho môže veľmi veľa naučiť. Po odbornej aj ľudskej stránke.
Keď sa lúčili, dal jej pár dní na rozmyslenie: „Je to rehoľa. Choroby nepoznajú, sviatok, piatok. A keď Vám ľudia veria a boja sa o svojich blízkych, zobudia Vás aj o pol noci. Hlavne, keď vedia, že bývate vo vedľajšom dome. A tu sa adresa veľmi utajiť nedá.“
Val sa usmiala, už teraz vedela, že to vezme, ale súhlasila s časom na rozmyslenie. Musí si naplánovať sťahovanie a výpovednú lehotu.
Podvečer viezol Oliver Val naspäť domov. Celou cestou mlčal. Val rozmýšľala, čo sa stalo. Že by mu volala Sandra? Alebo sa len vrátil starý Oliver? Akoby s niečím bojoval. Bolo to čudné.
Keď vystúpili, Oliver si odkašľal: „Vieš, tak som rozmýšľal, že na Veľkú noc, by som ťa mohol prísť pozrieť, alebo niektorý víkend.“
„Ale ja tam nebudem.“
„Aha.“ Nasadol do auta. Valéria sa usmiala a otvorila dvere.
„Ale keď pôjdeš pozrieť Vev, mohol by si sa zastaviť na kávu. Dostala som ponuku od doktora Steinera a chcem ju prijať. Bude zo mňa pravá doktorka Quinnová.“
Obaja sa rozosmiali.
„A možno by si mi mohol pomôcť so sťahovaním.“ Žmurkla na neho.
„Rád.“
Rozlúčili sa, síce priateľsky, ale Val sa znovu červenala. Obaja vedeli, že je tu nejaká možnosť za zákrutou, aká, ukáže čas.
Počkala, kým zmiznú svetlá jeho auta z dohľadu a až potom vošla do domu. Po dlhom čase mala chuť tancovať.
Koncom týždňa sedela Val opäť vo vlaku. A znovu sa nevedela sústrediť na knihu. Tentoraz sa však usmievala. Keď pred niekoľkými dňami cestovala domov, jej život sa jej zdal sivý, priamy, plný stereotypov. Teraz sa zazelenal, pribudli odbočky, zákruty a možnosti. Sama nevie, na ako dlho zakotví u doktora Steinera. Možno na pár mesiacov, možno nastálo. Nevie ani, ako to dopadne s Oliverom, možno zostanú priateľmi. Možno im to jednoducho nevyjde a nikdy viac spolu neprehovoria. A možno spolu zostarnú. Možno. A za všetky tieto zmeny môže jedna malá vianočná pohľadnica.
