„Ste si istá?“ spýtal sa lekár.
„Áno pán doktor!“ odpovedala vzlykajúca Andrea.
„Rozmyslite si to ešte... Môže to mať pre vás trvalé následky.“
„Nie, už som sa rozhodla. Nemôžem si to dieťa nechať.“
„Rozprávali ste sa o tom s priateľom?“
„Nie. Vôbec o tom nevie. Obaja študujeme, rodičia sú ďaleko, ešte nemôžeme byť rodičmi.“
„Prečo teda plačete?“
„Vždy som si predstavovala, že keď budem čakať bábätko, budem už mať skončenú školu, stále zamestnanie, ale hlavne sa naň budem tešiť a budem si vychutnávať tehotenstvo...“
„...ale to môžete!“
„Ako? Študujem, nemám prácu, ktorá by nás uživila...“
„...viete čo? Predstavím Vám jednu pani, a potom mi poviete Vaše definitívne rozhodnutie!...Sestra zavolajte prosím pani Schumanovú!“
Žena vošla s úsmevom do ordinácie, pri pohľade na uplakané dievča sa však zarazila.
„Pani Schumanová nebude Vám prekážať, ak tu zostane aj slečna Juková?...“
Pokynom hlavy sa obe navzájom pozdravili.
„...Máte totiž rovnakú diagnózu.“
„Nie...to je v poriadku...rovnakú diagnózu?“
„Áno, ste tehotná.“
Žena si vydýchla: „Chvalabohu, že to nie je niečo horšie, už sme sa s mužom báli.“
„ A chcete si ho nechať?“
„Prečo?... Je azda choré?...Hrozí mu niečo...alebo mne?“
„Nie. Je úplne zdravé a vy tiež... ja len, že ich už máte sedem.“
„Veď práve, keď som ich už toľko vychovala, jedno prekážať nebude!“
„A čo peniaze,..manžel,... kariéra?“
„Peniaze? Nie sme boháči, ale jedno bábätko naviac uživíme. Manžel bude rád, že som zdravá, nahovorili mu, že to môže byť rakovina. Čo by si bezo mňa počal?... so siedmimi deťmi. No a kariéra? Otehotnela som už na vysokej, vzali sme sa, cez materskú som školu dokončila a teraz píšem rodičovskú rubriku v jednom časopise, vyšli mi v ústrety, môžem pracovať doma.“
„Fajn. To je všetko. O mesiac kontrola a pozdravte doma.“
„Ďakujem pán doktor, dovidenia.“
„Tak ako ste sa rozhodli, slečna?“
„Nechám si ho,...hoci neviem ako zareaguje moja rodina a priateľ.“
„To rád počujem. Tak, o mesiac sa uvidíme. Dovidenia.“
„Dovidenia a vďaka za všetko.“
Keď Andrea prišla domov, Peter ju už vo dverách vítal:
„Poď mám pre teba prekvapenie.“ Posadil ju na pohovku a podal malú taštičku. Vo vnútri boli krásne dupačky a plyšová hračka.
„Ako vieš?...“
„...nechala si na stole tehotenský test...ani nevieš, aký som šťastný,...bude to určite dievčatko, krásne ako ty a meno bude mať tiež po tebe...Čo povieš?“
„A čo škola? A ako sa uživíme?“
„No, niečo mám nasporené, zle nezarábam a ty máš tiež prácu, keď však budeš na materskej môžem si nájsť aj druhé zamestnanie...neboj sa zvládneme to.“ povedal a pritúlil si ju. Andrei sa začali kotúľať po lícach slzy, boli to však slzy radosti a šťastia.
