Do ticha noci zazvonila slza. Medzi pípaním blahoprajných novoročných správ sa objavila jedna, ktorá veľmi, veľmi zabolela. Mladučký huslista s očarujúcim úsmevom a božím darom precítiť hudbu každou bunkou svojho tela, opustil tento svet. Pred Vianocami som ho stretla prvý a aj posledný raz. Prišiel nám zahrať koledy so študentskou kapelou a pánom učiteľom, ktorý ho mal veľmi rád a s obrovským rešpektom k jeho výnimočnému talentu mu predpovedal hviezdnu budúcnosť.Mali veľké hudobné plány a v očiach krásne nadšenie.Keď hrali spolu na husliach, naplno, až do hĺbky duše sme precítili krásu večnosti i radosť okamihu.
Dávid bol štýlový mladý muž, tichý, slušný, sympatický,s tajuplnou charizmou. Márne sa pýtame, koľko cípov bolesti mala jeho žiarivá hviezda? Aká rana osudu zasiahla čistý kryštáľ jeho duše? Aký falošný tón rozladil nádhernú pieseň života? Anjel smrti pred ním rozprestrel svoje krídla a on dobrovoľne prijal jeho objatie. Čarovné husle navždy zmĺkli a nádherný úsmev vyhasol. Bol tu iba na chvíľu. Ako nepolapiteľný záblesk okamihu večnosti. Ale bol a jeho život mal zmysel. Možno sa narodil práve preto, aby nám všetkým pripomenul, že Láska nie je iba slovo.
Pokoj jeho duši.
