Báseň o obraze, ktorý si nenamaľoval

Keď v ťažkom chladnom šperku

ruku zovrel si mi

a márne čakal moje nadšenie,

ten dar ma nehrial, bol odleskom zimy

a v srdci zažal iba sklamanie.

O inom dare dávno snívala som

a svoje túžby vložila do slov,

do básní, skutkov, čo prerástli v boj...

Budem ho chrániť, aj keď nie je môj.

Hoc bol by pre mňa dar nad všetky dary,

spojením času, umu tvojich rúk

a tvoje oči by mu večnosť dali,

bol by mi šťastím i po doby múk...

Daroval by si talent, aj kus seba,

hodiny práce nad ním strávené,

pri svetle farieb nikto by sa nebál,

on prelomil by každé mrazenie...

Nie, nebola som hodna toho daru.

Určil si pre mňa iný, už to viem.

Brodím sa lístím pod zvoničku drahú,

po plátne duše vediem nežnú dráhu,

vo farbách lístia, ktoré milujem.