Kaktuska

Ženy sú vraj ruže, ale Bože môj,

kde sa v tebe berie toľký nepokoj?

Prečo všetkých súdiš? Čo ťa umára?

Ukradla ti úsmev prísnosť talára?

O tie ,,tvoje pravdy" nikto nestojí,

nepoľavujúca v tvrdom postoji,

ostré hrany, jazyk, ostré meče slov,

stínajúca duše živé z úsmevov,

omylné, no ľudské možno práve tým,

s prívetivo krehkým žitia okvetím

ako šípy v tŕňoch letom kvitnúce...

Veď aj pravdu možno oprieť o srdce.

Povedz, prečo sa ty nikdy nesmeješ?

Prečo vnímaš život ako galeje, 

 ľudí jak rébusy túžiš rozlúskať 

a zabúdaš kvitnúť, milá Kaktuska.