Stáva sa...

Stáva sa, že lúč priateľstva bledne.

Vädne ako zabudnutý sad.

Ako v tieni vyprahnutej studne,

bez milosti dažďa stromy smädné,

ktoré predtým kvitli toľkokrát.

Len po líci steká ľútosť vlahá

pri nespavých otáznikoch viet

a nič v takej chvíli nepomáha,

súhvezdiam sa odklonila dráha

a spoločnej cesty viacej niet.

Zachytení do špirály času

náhliacej sa v stroji osudu,

aj v ozvene priateľského hlasu

možno nájdu potechu a spásu,

budú spolu - aj keď nebudú.

Priatelia sú mysľou jednoliati

a vo farbách očných dúhoviek

trblietať sa bude odlesk zlatý

pri spomienke, ako pri objatí,

vo vzdialených korytách ich riek.