Písmo:
A-
|
A+
Stáva sa, že lúč priateľstva bledne.
Vädne ako zabudnutý sad.
Ako v tieni vyprahnutej studne,
bez milosti dažďa stromy smädné,
ktoré predtým kvitli toľkokrát.
Len po líci steká ľútosť vlahá
pri nespavých otáznikoch viet
a nič v takej chvíli nepomáha,
súhvezdiam sa odklonila dráha
a spoločnej cesty viacej niet.
Zachytení do špirály času
náhliacej sa v stroji osudu,
aj v ozvene priateľského hlasu
možno nájdu potechu a spásu,
budú spolu - aj keď nebudú.
Priatelia sú mysľou jednoliati
a vo farbách očných dúhoviek
trblietať sa bude odlesk zlatý
pri spomienke, ako pri objatí,
vo vzdialených korytách ich riek.
