Videla som...

Videla som chlapcov plakať pre lásku, 

(zdroj: Marian Garai)

keď čistá vrúcnosť stekala im po tvári.

Hrdosť visela na vlásku,

odvaha brodila sa v pivnom pohári.

Mladé sokoly strmhlav z oblohy

so zrakom smutne skaleným,

padali láske priamo pod nohy.

A v takej chvíli ťažko hľadá rým

nesmelá báseň skrytá v rukáve

písaná atramentom sĺz,

o prvej láske boľavej...

Vyplač ju, chlapče, do dna z hĺbky pŕs!

Vykrič tú bolesť nočnej ozvene,

že nepravej si svoje srdce dal...

Ráno ho zdvihni zo zeme

a vznes sa k výškam opäť ako kráľ.

Uver, že láska nielen tŕňom vládne,

jej vzácne kvety dôvodom sú žiť.

Časom, práve tie nenápadné,

dokážu smútok premeniť

na ranné zore plné citu,

na úsvit v duši zázračný...

A to, že v slzách trpel si tu,

mávnutím krídel zabudni.