Pod Novým zámkom tichá cesta,
končí kamennou ohradou.
Mám zvláštny pocit z tohto miesta,
akoby Boh naň zabudol.
Do tej ohrady vedie brána,
kedysi mohla krásna byť,
aj keď je takmer rozbúraná,
niečo ma núti ďalej ísť.
A pohľad za ňou srdce zviera,
ako keď vstúpiš do ruín.
Mrazivý závan nepopieram,
našla som starý cintorín.
Bez kríža, sviečok a bez kvetov,
iba mlčiace kamene
s menami synov, otcov, dedov...
Ale prečo sú zvalené?
Horkosť života okúsili,
svoj večný sen tu snívajú.
Čím sa tak veľmi previnili,
že pri tom pokoj nemajú?
Kto zlobou chorú dušu liečil,
na kameňoch si zlosť vybil?
A či sa ako víťaz cítil,
keď nemé hroby pokoril?
Nech bol ktokoľvek, ľutujem ho -
neverec, kresťan, moslim, žid...
A želám mu len, nech hrob jeho
nepríde nikto zhanobiť.
Pod Novým zámkom tichá cesta,
pre mnohých bola poslednou.
Boľavá rana tohto miesta
nekončí sa za ohradou.
