Osobne som si myslel, že Lajčák vyhrá voľby a stane sa novým šéfom OSN – nestalo sa. Mám ale pocit (a to aj napriek tomu, že nového šéfa OSN uznávam ako výborného odborníka), že bolo Lajčákovi celkom jasne ukrivdené. Podľa nepísaných pravidiel sa mal totižto šéfom OSN stať tentokrát kandidát z východnej Európy. Toto nepísané pravidlo zjavne dodržané nebolo, keďže domovina nového šéfa má od východnej Európy hodne ďaleko. Nevadí, aspoň sa treba poučiť, že sa na nepísané pravidlá netreba spoliehať.
Na druhé miesto sa síce história nepýta, ale treba uznať, že nie je ničím iným, ako výsledkom toho, že práca Slovenska na medzinárodnej a diplomatickej úrovni je naozaj špičková. Prakticky jediná vec, ktorá nám je v rámci medzinárodných vzťahov vyčítaná, je nedostatočné plnenie záväzkov v rámci NATO (len pre upresnenie: jedná sa o záväzky, ktoré sme si sami ako krajina odsúhlasili) – ale to je už iná téma.
Keď som si pozrel mechanizmus, na základe ktorého sa volí šéf OSN, musím uznať, že je to dosť náročná a zdĺhavá cesta, ktorá sa v rámci udeľovania veta najvýznamnejšími krajinami v rámci spoločenstva môže dokonca skončiť tesne pred cieľom. Do tejto voľby teda minister zahraničných vecí vložil oveľa viac energie, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Vezmite si, že popri tom všetkom pracoval ešte napríklad na tom, aby naše predsedníctvo prebiehalo podľa plánu... a to som spomenul len zlomok toho, čo mal popri tejto kampani na práci.
Aby som vás netrápil dlhými textami, zhrniem myšlienku. Druhé miesto vo voľbe nového šéfa OSN nepovažujem za neúspech. Samozrejme, cieľ bol iný, ale dostali sme sa do svetového povedomia a to ako krajina, ktorá vie ponúknuť naozaj veľmi odborného a kvalitného kandidáta. Ako človek zaoberajúci sa aj medzinárodnými vzťahmi musím potvrdiť, že v diplomatickom svete nie je známy len Lajčák, ale aj napríklad Kubiš, Šefčovič, alebo veľmi kvalitné diplomatické zastúpenie Slovenska pri NATO. Naša krajina sa teda nemá za čo hanbiť a musí pokračovať v dobrej práci.
