Syn potrebuje nové lyže. Za týždeň ma ísť na svahy, staré lyže už pripomínajú big footy a tak som povedal: keď budú mať nejaké schopné v akcii do 200 Eur, tak sú tvoje.
Inak lyže su asi cenovo najvariabilnejší tovar. Ani boh sa v nich nevyzná. Jedny stoja 700 Eur druhe 130 a vedel by som si pohode predstaviť, že ich výrobné náklady sú podobné. V prípade, keď ich zlacnia zo 400 na 200 eur, tak v hlave vzniká ešte väčší chrobáčik. Keby náhodou u zákazníka vznikla otázka, či ho pred tým 50-percentným zlacnením náhodou obchodník nechcel okradnúť, tak by sa určite stal zradcom a vyvrheľom dnes tak dobre fungujúcej spoločnosti.
Dobre, späť na zem. Prešli sme Avion, zastavili sa v Auparku a až v tom poslednom obchode sme našli čo sme hľadali. Stopäťdesiatky Atomiky za 199 Eur. Vyzerali celkom fit, boli aj patrične tvrdé, manuálnym testom prešli. Ešte sme si celkom milým a ochotným predavačom nechali vysvetliť, prečo sa máme pri odchode zastaviť pri pokladni a odpovedajúcim spôsobom zmenšiť stav svojho konta. Obchod bol za pár minút uzavretý. V takej chvíli sa často stáva, že predavačov akútny záujem vystrieda ospalá letargia, prípadne civilný rozhovor s kolegom. Ale tu čo nevidím? Predavač ešte viac ožil, očné zrenice sa rozšírili a takmer slávnostným tónom oznámil, že na nás ešte čaká iná akcia. Vlastne, on sa najprv spýtal, či mám dcéru. Nie. Tak potom, že manželke možem vybrať dámsku vetrovku, že je ZADARMO. Tu som do letargie upadol ja. Tak ale, keď ti dávajú ber, keď ťa bijú utekaj.
Predavač trielil drobunkým poklusom ala Mr.Bean na plavárni k stojanom s akciovými bundami, asi trikrát sa pozrel či ho nasledujeme a za tých 30 metrov získal pred nami náskok asi 15 metrov. Keď sme k nemu opäť prichádzali vítal nás ako portier pred hotelom Ritz. Boli tam ale naozaj len zvyšky. Same XXL-ká, keby som mal dcéru tak do 10 rokov, tak by sme takú vetrovku mohli použiť akurát ako spacák. Okrem toho farby boli tak výrazne krikľavé, stačilo si nejakú obliecť a postaviť sa do stredu križovatky na Račianskom mýte. Regulovanie dopravy by šlo už samo.
Strávili sme tam so synom ako blbci asi dvojnásobok času, ako v oddelení lyží. Prezreli sme každý kus. Nakoniec sme sa rozhodli pre najneutrálnejšiu čiernu bundu s kožušinkou. Pri pokladni som si neodpustil poznámku, že mi vlastne tu bundu netreba. Na to ešte predavačka zareagovala, že si ju nemusím zobrať. Ja som však pokračoval, že načo dávaju ľudom veci, ktoré im netreba, že tým podporujú konzumný spôsob života a ľudia si potom tie veci menej vážia, ako k tomu prídu tie šičky, čo sa s tým namáhali a nakoniec (a to som asi zabil), že či to nie je náhodou cena útechy za to, že ma ošmekli na inom tovare. Cena tej bundy je 50 Eur dokonca zlacnená z 99 Eur, tak hovorím, keby som si za 35 Eur mohol zobrať trebárs lyžiarske rukavice, že to by som bral. Predavačka vyzerala totálne vytočená a nepovedala už ani slovo. Čakal som, kedy mi jednu strelí. Radšej ma odignorovala a začala sa venovať lepšiemu zákazníkovi, úplne podľa hesla náš obľúbený zákazník, náš pán.
Suma sumarum, naše staré dobré príslovie o braní a utekaní je výstižné, niet na ňom vlastne čo meniť, v tomto prípade by som ale zvolil jemne modifikovanú parafrázu:
Keď ti dávajú niečo, čo ti je úplne na hovno, tak radšej rovno utekaj.
