Tvor, ktorý úplne obišiel prirodzenú hierarchiu potravinového reťazca a nehlučne si sadol priamo na jeho vrchol. Zviera, pri ktorom sa môj ležérny poklus v lone matky prírody zmenil na strmhlavý útek do bezpečia panelákového bunkra.
Tak ale pardón, začal som od konca.
Beh na Devínsku Kobylu je zdraviu prospešný, je to riadny kopec s bonusovým výhľadom na štyri krajiny. Cez týždeň ta (čo sa vlastne stalo so slovíčkom 'ta', existuje ono ešte vôbec?) veľa ľudí nechodí a človek sa môže ponoriť do hlbín vlastných myšlienok. Nuž a kým pri behu, pri chôdzi rozmýšľa nad zložitým filozofickým problémom, netuší, že dianie za jeho chrbtom sa nenápadne dáva do pohybu. Že pozvoľna prichádza moment, kedy bude rozhodovať jeho pud, inuícia a momentálne reflexy.
Zaútočí naňho totiž ovad hovädzí, ľudovo hovädo.
Keby ste si zalistovali vo Wikipedii, tak známy Ovad, latinsky Tabanus Bovinus, je prezentovaný ako všedný hmyz, v podstate ničím zaujímavý, degradovaný takmer na muchu. Z krátkeho popisu vyberám, že krv cicajú len samičky (btw. cicavé samičky sa vinú celou zvieracou ríšou až k homo sapiens), prisajú sa väčšinou na dobytok, ale nepohrdnú ani človekom. Samce krv necicajú, tí pijú nektár (chlapi).
Vo Wikipédii sa ale nepíše, že jedna cicavá samička ovada dokáže bežca sprevádzať z vrcholu Kobyly až po domovú bránu v Dúbravke. Že ako ho tak sprevádza, poletuje si okolo neho a zároveň cielene vyhliada, kam sa tomu človeku zakusne. Ten o ničom nevie. Len s úzkosťou tuší, že sa niečo v jeho blízkosti deje. Nevidí a nepočuje výstražné signaly. Žiaden piskot, trenie krídel, bzukot, vrčanie, cvakanie zubov. Nič. Iba tiché nálety a nehlučné pristátia.
Tiež sa tam nepíše, že akokoľvek rýchlo sa bežec rozbehne, po rovine, ale aj dole kopcom, mohol by vari aj padať z útesu, ovad stále letí pol metra od jeho krku. Tak isto može človek pri behu mávať rukami, robiť pohyby ako pri break-dance, ovada to nevyvedie ani o centimeter z rovnováhy. Zatiaľ čo komár sa v takej chvíli už prace do bezpečia, ovad si tento adrenalín intenzívne výchutnáva. Nadôvažok, akoby sa už nevládal smiať na panike dotyčného, sadne si mu ovad na ten krk, do vlasov alebo priamo na lýtko. Nuž a keby si človek nebodaj myslel, že bude lepšie behať na priamom slnku, tak ovadovi priamo nahrá na smeč, pretože slnko priam zbožňuje.
Tiež tam nie je, že keď ho človek už pred vchodom do domu konečne zbadá a začne sa po ňom zúfalo oháňať, považuje to tento skôr za detskú hru ako ohrozenie života. No a keď si ten bežec-chudák tresne z celej sily dlaňou po nohe, kde ovad práve spočíva, tak si skôr zlomí stehennú kosť než ho zabije. Po takom zásahu ovad ešte chvíľu rozmýšľa, či má vôbec význam niekam odletieť. Vyzerá ako dovolenkár, ktorého práve vyháňajú z nezaplateného plážového lehátka. On si len posunie slnečné okuliare a rozhliadne sa po nejakom inom ešte bližšie pri mori.
Skúste takého ovada zašliapnúť, už si myslíte že musí byť po ňom, tak sa skloníte k chodníku, či sa ešte hýbe. On si však len opráši krídelká, ako James Bond pušný prach zo saka, a už ho zase niet. Dúfate že odletel, že si našiel inú obeť? Nie. To si len vyhliada, kde vás uštipne. A keď ten zahrýzne, tak to svrbí aj týždeň.
Ten bežec som bohužiaľ ja a nakoniec sa zmierujem s tým, že tento nerovný súboj končí mojou prehrou. Odnášam si z neho červený fľak ako spomienku na malého upíra.
Večer, ked si nanášam na miesto hrubú vrstvu fenistilu čitam si o ovadovi. Vskutku žasnem akými schopnosťami obdarila príroda tohto tichého zabijáka, dokonca ho vybavila infračerveným videním, láka ho teplé konské brucho a aj môj spotený krk. Hotová umelá inteligencia.
Nuž a napokon, vlastne vôbec nechápem, čo ten ovad na tej Devínskej Kobyle robil, veď tam žiadne párnokopytníky nie sú. Alebo že by vedel čítať turistické značky?
