Vianočné konvergencie
Alebo len tak (halucinácie, bludy a iné nešváry)...
Štastie
Dnes navštívil jednu pobočku McDonaldu manažér pre styk so zákazníkmi. Celý personál povinne trénoval vianočné úsmevy, ktoré mali byť podľa predstavy vedenia ešte žiarivejšie a ústretovejšie než model no.37 určený pre celoročnú prevádzku. Grimasy niektorých zamestnancov boli až Lynchovsky groteskné a zdalo sa, že keď sa usmejú ešte o milimeter viac, odpadne im časť hlavy nad sánkou. Emily to nezvládla a dostala okamžitého padáka. Keď vyšla von, zhlboka sa nadýchla mrazivého vzduchu a nastavila tvár padajúcim vločkám, ktoré sa topili a ako slzy stekali až ku kútikom úst. Vtedy sa prvýkrát po dlhej dobe naozaj usmiala.
Kapry
Stál na kraji cesty a pozoroval stojacu kolónu áut, ktorá sa ako had tiahla až do centra mesta. V oparoch výfukových plynov mäkko svietili červené brzdové svetlá automobilov a z ampliónu blízkeho nákupného strediska znela Tichá noc, ktorú naspievali zamestnanci oddelenia mrazených výrobkov a mohli ste si ju pod hlavičkou spomínaného hypermarketu kúpiť spolu s ostatnými vianočnými hitmi v oddelení knižiek a hudobných nosičov za akciovú cenu. Keď pozoroval vodičov, ktorých nadávky nebolo cez sklo počuť, takže len smiešne otvárali ústa a deti, smutne sediace na zadnom sedadle, spomenul si na detstvo. Na smutné oči kaprov v sieťovkách, ako sa nemo pokúšajú kričať o pomoc.
Viera
Ticho pozerala do výkladu, v odraze ktorého bolo vidieť obrysy ľudí, náhliacich sa za jej chrbtom. Uprene pozorovala blikajúci neónový kríž a Krista na ňom, ktorému z nohy visela cenovka s nápisom 50% zľava na tento tovar, iba u nás... V tom zhone mihajúcich sa ľudských postáv sa jej na chvíľu zazdalo ako keby sa na ňu usmial a s iróniou na perách povedal „pozri, na čom to visím.“ V ten večer našla vieru. Vieru v samu seba, prekonať, čo sa jej do vtedy zdalo byť neprekonateľné. Po ceste domov zahodila do koša štyri balenia tabletiek na spanie.
Stromčeky
Andrej bol zamestnancom úspešnej maklérskej firmy. S kamarátmi, ktorých mal prevažne z fachu sa zásadne bavili len o trendoch vo svete financií a diskutovali o prognózach vývoja akciových trhov. Bol považovaný za úspešného pragmatika s veľkou budúcnosťou vo firme. Cestou do práce predvianočným mestom pozoroval predajcov vianočných stromčekov, ktorí mali rozložené svoje krámiky skoro všade, kde bolo trochu viac miesta. Stromčeky ležali zviazané po desiatkach na obrovských kopách. Keď zastal v jednej z mnohých dopravných zápch, typických pre zimnú Bratislavu, z ničoho nič vybehol z auta a rozutekal sa preč. Ľudom na ulici sa naskytol nevšedný pohľad na človeka, ktorý zo seba počas behu zhodil všetky časti oblečenia a nahý tancoval medzi snehovými vločkami. Vietor prenikal otvorenými dverami jeho auta a listoval v notese, pohodenom na sedadle spolujazdca. Na jeho poslednej strane stálo: „Všade po meste sú masové hroby jedličiek smrekov a borovíc. Ich nahé telá súcitne zakrýva padajúci sneh. Aj ja chcem cítiť jeho dotyk. Chladný ako smrť a pritom tak prívetivý...“
Náznak vecí budúcich?
Nad Bratislavou včera ľudia pozorovali žiariacu kométu, ktorá preletela večernou oblohou. Mnohí to považovali za znamenie príchodu lepších čias a veku medziľudského porozumenia. Poniektorí sa dokonca otočili smerom na východ a očakávali príchod troch kráľov. Nikto nevedel tento jav vysvetliť a v observatóriu na Štrbskom plese prežili noc tisícov nezodpovedaných telefonátov.
-
Zdanlivo nesúvisiace texty. Alebo preboha, jeho to ešte neomrzelo?
-
Poviedka prvá
Žiari hviezda nad Betlémom...
8:03 PM, Kuchyňa, základňa protivzdušnej obrany Bratislav y
Základňou sa ozval ostrý jakot sirén. Major Herman Ráb spozoroval na radare objekt, ktorý nebol zapísaný v schválených letových plánoch a neodpovedal na výzvy identifikovať sa. Okamžite spustil alarm a upovedomil velenie. Následne bola k objektu vyslaná formácia stíhačiek.
8:25 PM, vzdušný priestor nad Bratislavou
Stíhacia formácia doletela k neznámemu objektu a veliteľ letky sa pokúsil o kontakt. Všetky pokusy boli neúspešné. Posledné zaznamenané hlásenie pozemnému veleniu predtým, než stíhači dostali osudný rozkaz znelo: „pchhhhh - tu alfa zero, tu alfa zero – pchhhhh - stroj neznámeho typu je pilotovaný mužom s dlhou bradou – pchhhh - nereaguje na výzvy – pchhh - otvára ústa, ako keby niečo kričal – pchhhh - neustále nám máva – pchh - objekt zmenil kurz a mieri smerom k hradnému vŕšku, čakám na ďalšie rozkazy – pchhh - prepínam –pchhh... “
8:30 PM, lúka na Železnej studienke, rekreačný areál, Bratislava
„Oci oci, videla som Santa Clausa, letel na svojich saniach“ povedala malá Adélka, keď so zadychčaným hlasom pribehla k ockovi a vzrušene ukazovala prstíkom na oblohu. „Adélka, nepamätáš sa, čo sme ti s mamičkou hovorili, že Santa Claus neexisuje? Viem, že je to kruté, ale rozhodli sme sa, že ti povieme pravdu skôr, než by ťa mohla raniť.“ Dievčatko smutne sklopilo oči a už sa jej ani nechcelo vrátiť späť za kamarátmi stavajúcimi snehuliaka. V tom zaznela rana, zablesklo sa a z oblohy začali padať darčeky. „Vidíš oci, vidíš a predsa existuje!“ vykríkla Adélka a rozbehla sa na lúku posiatu darčekmi. Očká jej žiarili šťastím a otecko len neveriac krútil hlavou s pohľadom upreným k oblohe.
8:27 PM, veliteľský bunker, areál základne Kuchyňa
„Skurvení teroristi... dlhá brada, si fakt myslia, že sme blbí?!“ Precedil cez zaťaté zuby generál Čajka, hlavný veliteľ vzdušných síl. „Ale čo keď je to naozaj Santa Claus generál?!“ oponoval major Ráb. „Vy ste boli vždy jednoduchší Ráb, to neviete, že Santa Claus neexistuje? Ide o jasný teroristický útok, svedčí o tom aj kurz letu objektu, ten prevlek je iba naivná lesť. Nám cez rozum neprejdú! Ráb, spojte sa s veliteľom letky a dajte mu rozkaz objekt zostreliť.“ ukončil rozhovor generál.
6:03 PM, Severný pól, sídlo Santa Clausa
Santa Claus nasadol do svojich červených nablýskaných saní, polepených sponzorskou reklamou od Matella, Tesca, Bossa a ďalších. Reklamu Marlboro musel vlani odstrániť po tom, čo bola komisiou pre etiku vianočných sviatkov označená, vzhľadom na Santovu náplň práce, za nevhodnú. „Hijé, moji verní sobíci“ zaznelo ľadovým severským vzduchom a sane sa rozbehli v ústrety mrazivej hviezdnej oblohe. Tento rok bolo ako prvá zastávka naplánované Slovensko...
Poviedka druhá
Ževraj kapry majú trojsekundovú pamäť...
Nikto netušil, že látka, ktorá bola chovateľmi podávaná kaprom za účelom ich rýchlejšieho množenia a naberania váhy, radikálne ovplyvnila ich genetický vývoj. Kaprom sa 200 000 krát zväčšila kapacita mozgu, začali si uvedomovať vlastnú existenciu a taktiež, s blížiacimi sa Vianocami spojený, holokaust ich druhu.
Juraj blúdil trhoviskom a v nádržiach pozoroval smutné oči kaprov. „Náke želání, pánko?“ oslovil ho žoviálne predavač. „Ehm, chcel by som nejakého štvorkilového..“ odpovedal Juro zadumane hľadiac do nádrže. Predavač zalovil vo vode a keď vytiahol sieťku, trepotal sa v nej poriadny úlovok. Hodil ho na váhu.. „Presne päť kilo!“ skonštatoval s úsmevom predavač, zvierajúc medzi perami cigaretu.. „Móže byt?“ „Ááále dajte, veď to sa zje..“ mávol rukou Juraj, zbalil kapra do sieťovky a spokojne odkráčal domov.
„Toto je môj nový vynález, nazval som ho Apokalyptický jazdec.“ povedal kapor Albert, vynálezca známy svojimi krajne militantnými názormi po tom, čo predstúpil pred Komisiu pre konečné riešenie ľudskej otázky. A ukázal na živého usmievavého kapra, ktorý plával vedľa neho. „Ide o nerozpoznateľnú repliku nášho tela, naplnenú piatimi kilami extrémne trhavej výbušniny. Jej mechanizmus spúšťa tlakový senzor umiestnený v schránke hlavy, alebo záložná rozbuška umiestnená v predele medzi hlavou a telom. Tá spôsobí explóziu v momente jej pretrhnutia. Spolu s kaprími mudžahedínmi je to účinná sila, ktorá nám pomôže vyhrať Náš boj.“
V chovnom rybníku to len tak vrelo bublinkami diskutujúcich. Keď Albert videl, že nie všetky reakcie vyvolali očakávanú odozvu, na podporu svojho plánu dodal: „Bohužiaľ, milí bratia, aj keď sa jedná o násilné prostriedky, musím poznamenať, že je to jediná cesta, ako zabezpečiť prežitie nášho druhu. Nakoniec, je zjavné, že Boh si nás ako najinteligentnejšie stvorenia vyvolil, aby sme vládli svetu. Pre tohtoročné Vianoce bolo vo výrobných halách projektu Posledný súd vyrobených už 50 000 Apokalyptických jazdcov a to len v našom rybníku!“ Ukončil svoju plamenitú reč Albert. Rybníkom sa rozľahol hromadný nadšený potlesk plutiev.
„Veď ty si v tejto rodine chlap!“ zlostne povedala manželka Jurovi, v snahe vyburcovať v ňom odhodlanie a podala mu sekáčik na mäso. Juraj bol pacifista, v mladosti bol dokonca členom Ochrany zvierat, súcitil s nimi. Túto „prácu“ odvádzal len s krajnou averziou. „Čo narobíš, vianočné zvyky sú vianočné zvyky.“ ospravedlnil si to pre seba v duchu, zobral sekáčik a pomalým smutným krokom sa odobral smerom do kúpeľne. „Tieto vianočné povinnosti ma raz zabijú..“ zašomral nevrlo.
Kde je pointa? Šťastné a Veselé;)
Vedľa titulku článku je použitá replika obrazu Paul Klee - Golden Fish
