Šiel som tou alejou kričiacich stromov. Rukami vzopätými k nebu prosili Boha, aby už nemuseli pozorovať toľkú bolestnú krásu. Pripomínali výjavy z Picassovej Guernici. Vrývali konce konárov do mliečnej oblohy, ako obeť vrýva nechty do kože svojho vraha. Bola to jedna z tých alejí, na stromoch ktorej bolo ukrižovaných mnoho lások. Ako mal Ježiš na kríži vyrezané INRI , aj ony mali svoj rozsudok vyrezaný v kôre stromov.
Predstavil som si ako takto ukrižovaná, kdesi ďaleko, v už dávno zabudnutej aleji, visí moja láska. Visí tam s ovisnutou hlavou a polámanými kosťami, ktoré neudržali nápor vlastného tela. Visí tam ukrižovaná na strome, ako Spartakus, ktorý sa drzo opovážil vzoprieť osudu. Visí tam, na tej zúfalej Vii Apii lemovanej dvoma do nekonečna sa tiahnúcimi radmi ukrižovaných Wertherov.
S týmito myšlienkami som kráčal ďalej. Vodiči áut brázdiacich sneh pripomínali posádky vodných bicyklov, udivene sledujúcich preplnené pláže. O pár krokov ďalej som sa stal svedkom exhumácie. Starší pán sa ťažko oháňal lopatou a snažil sa vyhrabať svoje auto spod nánosov snehu. Vedľa neho stála manželka a so zalomenými rukami čakala na ten tragický moment, kedy bude musieť identifikovať telo. Ten večer bol plný neuveriteľných obrazov a atmosféry husto padajúceho snehu. Vôbec by som sa nedivil, keby sa z tmy vynoril ponocný, odtrúbil na rohu polnoc a ja by som zistil, že som len postava oživeného Ladovho obrazu visiaceho niekomu v obývačke.
Dnes v noci som tiež kráčal. Táto noc sa však od toho magického večera líšila. Hviezdy prudko svietili a ako slnečné lúče prenikajúce cez deravú strechu ma prepichovali ostrým pohľadom. Poprašok čerstvo napadaného snehu pod nohami praskal a pukal a tieto vzdialené ozveny ohňostroja sa mi vkrádali do hlavy. Sledoval som stratené stopy v snehu, sem tam okolo mňa prehrmela nočná električka vracajúca sa do depa, v ktorej zablýskali neónky.
Po ceste som stretával osamelých nočných chodcov. Zvláštny a ohrozený druh, ktorého súčasťou som sa stal aj ja. Na pery sa mi v tej zime prilepil filter cigarety a krv z ranky ho sfarbila na červeno, tak ako to zvykne robiť ženský rúž. Vtedy som si spomenul na tie nahé stromy. Predstavil som si ako onedlho povstanú z mŕtvych a jar ich umučené a doráňané telá opäť na pár mesiacov zaodeje do života.
Niekde v podvedomí mi zneli slová Hanti z Hrabalovej Příliš hlučné samoty. Myšlienka ktorá ho prepadala vždy, keď na starom lise v zberni papiera lisoval knižky klasikov. „Pokaždé když mačkám zelený knoflík, deska mého lisu se pohybuje vpřed a když mačkám červený knoflík, popojede nazpátek. To je základní pohyb světa.“ Tvárou sa mi mihol úsmev.
