Poloha mesta
Mesto Trenčín, situované na najdlhšej slovenskej rieke Váh v oblasti Malých Karpát, bolo prinajmenšom už od raného stredoveku dôležitou križovatkou obchodných ciest. Pôdorysnú osnovu mesta tvorila stará historická cesta, spájajúca Moravskú bránu cez Považie s údolím rieky Nitry. Z tejto cesty, medzi hradnou skalou a riekou Váh, vznikla ešte pred rokom 1111 podhradská osada, ktorá vytvorila nepravidelné pozdĺžne námestie. Na jeho koncoch boli najneskôr v polovici 15.storočia postavené brány (Horná a Dolná mestská brána) s mestským opevnením, ktoré nadväzovalo na opevnenie hradu. Tým bol vytvorený uzavretý priestor hradu a mesta (pričom rozloha hradu tvorila asi polovicu tejto plochy). Hradby rozdeľovali mesto na vnútorné a na predmestia. V rámci mestského opevnenia sa nachádzali dve mestské štvrte – Vlastné mesto a Hôrka, ale nevznikla tu ulička pozdĺž hradieb, typická pre iné opevnené mesta, ako napr. v Trnave či Bratislave. Mimo mesta sa vytvorili predmestské štvrte – ulice: Predmestie, Za kláštorom, Za múrmi, Stará ulica, Nová ulica, Šiance a iné. Vlastné mesto, nazývané v 15.-16.storočí Civitatis (tiež Intra Moenia), zahŕňalo dnešné Mierové námestie (v 18.storočí Forum, Publicum, Rink, Theatro) a Farskú ulicu (Hradná ulica).
Historicko - spoločenské pozadie
Trenčín bol už od čias Veľkej Moravy i v priebehu celého stredoveku významným hospodárskym, politickým a kultúrnym centrom (myslí sa tu istá úroveň vzdelania a náboženského života) v rámci Horného Uhorska i Strednej Európy. A preto politické i hospodárske zmeny mali bezprostredný vplyv na dianie v tomto meste.
Trenčín, ako jedno z mála miest na území Slovenska (spolu s Nitrou a Bratislavou), sa spomínal v kronikách už v 11.storočí, ako „civitas Treinchen“.[1] Zároveň patril medzi popredné miesta v Uhorsku, ktorého obyvatelia mali také privilégia ako obyvatelia Budína (Buda) a Stoličného Belehradu (Székesfehervár), a zároveň medzi tie mestá, ktoré mohli garantovať dodržanie uzavretej svadobnej zmluvy medzi panovníkmi.[2] Od čias Štefana I. (vládol v rokoch 997-1038) bol sídlom župy a od začiatku 14.storočia sídlom stavovskej stolice. Hoci Trenčín bol pokladaný za slobodné kráľovské mesto, z právneho hľadiska bol závislý od svojich nekráľovských zemepánov, a tak slobodným kráľovským mestom sa stal natrvalo až po roku 1526, za vlády Habsburgovcov.
Obdobie slovenského novoveku (po bitke pri Moháči 29. augusta 1526) bolo pre Trenčín obdobím ťažkých hospodárskych i politických skúšok, vojenských nájazdov, plienení, chorôb a ďalších katastrof, čo odzrkadľovalo celkové dianie v Strednej Európe.
V roku 1528 bolo mesto i hrad vypálené a zničené vojskami Ferdinanda Habsburského pod vedením generála Katzianera, v roku 1599 sa krymskí Tatári v službách osmanského sultána dostali až k Trenčínu a spustošili široké okolie a v roku 1604 mesto zasiahlo Bočkajovo (Bocskay) povstanie, ktoré spôsobilo vydrancovanie hradu i mesta. K povstaniam sa vzápätí pridali napäté vzťahy mestského magistrátu a nového hradného pána Štefana Ilešháziho (Illésházy),[3] ktorý bol horlivý luterán a jeden z hlavných pilierov protestantizmu v Uhorsku. O necelých 20 rokov neskôr sa Trenčína zmocnili rabujúce vojská Gabriela Bethlena. V roku 1625 postihla mesto povodeň a v rokoch 1644-1645 bol Trenčín opäť ohrozovaný povstaleckými vojskami, tentoraz Juraja I. Rákociho (Rákoczy). Ďalšími katastrofami pre mesto bol mor v roku 1656 a opätovný vpád osmanských vojsk na stredné Považie v roku 1663. Vtedy Turci 2.októbra pri útoku na Trenčín síce nedobyli hrad, ale zapálili predmestia a pri obrane mesta padlo mnoho mešťanov a vojakov hradnej posádky, niektorých odvliekli do otroctva a na okolí vypálili 17 dedín. Medzi nimi bola aj neďaleká Skalka, ktorú spolu s kláštorom vyrabovali a vypálili. Len o 15 rokov neskôr (1678-1683) pustošili okolie Trenčína vojská Imricha Tökölyho. V období stavovského povstania Františka II. Rákociho kurucké vojská opäť nedobyli hrad, ale 14.2.1704 obsadili mesto pod ním a obliehali ho štyri roky. Následkom toho mesto zasiahol hladomor, choroby a 14.5.1708 vypukol katastrofálny požiar, ktorý zničil alebo vážne poškodil 195 domov, jezuitský kostol a taktiež mestské opevnenie, ktoré nebolo opravené. Zdalo sa, že morová epidémia, ktorá vypukla v roku 1710, bude poslednou ranou pre mesto, ale v dôsledku dlhodobej nepriaznivej situácie sa tu v roku 1715 opäť rozšíril mor a vyžiadal si životy ďalších obyvateľov mesta.
Utrpenie, vojny a katastrofy sa Trenčínu nevyhýbali ani v ďalších rokoch. 11.júna 1790 postihol mesto ďalší katastrofálny požiar, ktorý zničil takmer celé vnútorné mesto a ťažko poškodil farský kostol i faru. Z mesta sa zachovalo len sedem domov a kostol s kolégiom (vtedy už piaristov).
(nabudúce: Náboženská situácia)
[1] MARSINA, R.: Najstaršie dejiny Trenčína. In: ŠIŠMIŠ, M. ed.: Trenčín. Vlastivedná monografia 1. Bratislava 1993, s. 46. [2] Výsady Budína a Stoličného Belehradu už od 13. storočia medzi vzorové mestské výsady v Uhorsku. Slobodné jarmoky sa udeľovali podľa vzoru Budína, úplne oslobodenie od platenia mýta v celej krajine podľa vzoru Stoličného Belehradu. MARSINA, R.: Najstaršie dejiny Trenčína. In: ŠIŠMIŠ, M. ed.: Trenčín. Vlastivedná monografia 1. Bratislava 1993, s. 57-63. [3] Počnúc Štefanom Ilešházim a rokom 1600 sa rozsiahle panstvo na Trenčianskom hrade stalo majetkom tohto rodu, ktorý ho vlastnil až do konca feudalizmu (1835).
