Ako dieťa bolesť ani únavu zo šliapania do kopcov necítite, je to zábava. Keď sme šli smerom nadol zo Skalnatého plesa bola som medzi prvými. Bavilo ma to. Večer som však náramne unavená, padla do postele. Toto sa stalo asi pred trinástimi rokmi.
O osem rokov neskôr sa začal rysovať môj ďalší nezabudnuteľný zážitok v lone Vysokých Tatier. Začalo to na moje osemnáste narodeniny, keď som si ako darček vybrala päť-dňový pobyt v Tatrách, pretože som naozaj túžila spoznať Tatry v lete. Bol jún, a práve začínali prázdniny. Spolu so sestrou sme sa vybrali do Tatier. Prvé dni po príchode sme sa s horami iba "oťukávali". Na tretí deň sme rozhodli, že sa vlakom prevezieme zo Štrbského plesa na zastávku Popradské pleso a prejdeme sa k plesu peši. Pleso ležalo v objatí hôr a bol to naozaj krásny pohľad. Ale moja sestra mala pocit, že z hora to bude ešte krajšie. Nemôžem tvrdiť, že by som nesúhlasila, ale budem úprimná viac ako osem rokov som hory nevidela, možno iba zdola. Tak musíte chápať, že mi v tej chvíli nebolo všetko jedno. Každopádne, začali sme stúpať a pleso sa začalo strácať z nášho dohľadu. Ocitli sme sa na križovatke. A ako náš ďalší smer sme si určili Veľké Hincovo pleso. To sme ešte netušili čo nás čaká. Po približne dvoch hodinách som bola naozaj v úzkych. Pleso nebolo ani na dosah ani na dohľad. Za každým horizontom kopca som si vravela: „Teraz to príde!“, no ono to neprišlo. Moju skľúčenú nádej v hĺbke duše oživil protiidúci turista, ktorý mi oznámil, že k plesu to je už iba desať minút cesty. Natešene sme vykročili ďalej. Po desiatich minútach šliapania mi nedalo a opýtala som sa protiidúcej skupiny turistov, koľko to ešte potrvá kým sa dostaneme k plesu. Odpoveď mi zamrazila úsmev na tvári. Vraj ešte pol hodinu. Neverila som vlastným ušiam. Už trochu menej natešene sme pokračovali v ceste. A asi po dvadsiatich minútach sme vyšli kopec a takmer som sa od šťastia rozplakala. Tu je to! Keď urobíte posledný krok hore a pred vami je to prekrásne pleso a ten výhľad na naše majestátne Tatry, zistíte, že to naozaj stálo za tie hodiny šliapania. Zavriete oči a počujete ako sa vietor opiera do skál, cítite sa akoby ste mali celý svet na dlani. Neopísateľný pocit. Vzduch tam hore je o niečom úplne inom ako tu dole.
Cestou dole sme sa tak zarozprávali, že keď pred nami prebehol kamzík, skoro sme si ho nevšimli. Začuli sme iba hlas duniacich kopýt a rýchlo sme sa zvrtli. Kamzík stál ani nie tri metre od nás. Boli sme chvíľu vystrašené, ale myslím, že ten kamzík bol na tom rovnako. Pohľad na to krásne a nevšedné zviera, bolo jedno z mnohých pozitív nášho výstupu na Veľké Hincovo pleso a môjho prvého ozajstného výstupu k vrcholom.
Aké boli vaše prvé „oťukávačky“ z horami? Podeľte sa s vaším príbehom, prípadne možno pomôžete mne alebo aj iným s motiváciou k ďalším horským výkonom. Prajem pekný a usmiaty deň.
