K napísaniu tohto blogu som sa dosť dlho nevedel rozhodnúť. Hlavne išlo o to, ako ho napísať.
Nedávno, začalo moju 9 ročnú dcérku bolieť bruško. Z bolesti bruška, vznikla nakoniec bolesť v boku. Vtedy sme z manželkou spozorneli a radšej som s malou zašiel na pohotovosť. Tam sa potvrdila naša obava. Išlo o slepé črevo. Akútna apendicitída.
Takže začala tortúra.
Z detskej pohotovosti na chirurgickú pohotovosť. Z chirurgickej pohotovosti na ultrazvuk. Z ultrazvuku naspäť na chirurgickú pohotovosť. Môžem však povedať, že lekári, boli všade milí a ústretoví.
Na ultrazvuku nebola stála nočná služba. Pani doktorka, ktorá mala pohotovosť, prišla na zavolanie z domu. Čas jej príchodu bol krátky. Dá sa povedať, že kým sme to s dcérkou našli, bola tam už aj pani doktorka. K malej bola milá, a všetko nám pekne vysvetlila.
Doktor na chirurgickej pohotovosti, s iróniu okomentoval takýto stav zdravotníctva, a ja som s ním musel súhlasiť.
V rámci šetrenia v zdravotníctve, sú lekári, ktorí majú aktuálne službu, nie na pracovisku, ale doma, a prichádzajú len na zavolanie. Asi im v tom prípade vyplácajú mzdu len za čas, keď sú reálne v práci.
Možno si poviete, samozrejme. Načo platiť niekoho keď tam bude celú noc len spať. Ale musím podotknúť že v tomto prípade, ide v prvom rade o zdravie a život. Myslím si, že je bezprecedentné šetriť na takýchto veciach, hlavne keď sa CT prístroje do zdravotníctva, kupujú za trojnásobné ceny.
Skúsme si spočítať, koľko nočných smien doktorov, by bolo možné zaplatiť za 1 000 000 €, o ktoré, bolo predražené "legendárne" CTčko z Piešťan?
Ale poďme ďalej.
Dcérka bola prijatá, na ženské chirurgické oddelenie, k okamžitému zákroku.
Bolo mi divné, že 9 ročné dievča, nejde na detské, ale na ženské chirurgické oddelenie. Ale tam je tuším na vine, ďalšie šetrenie, v rámci rezortu zdravotníctva. Neviem či sa týka aj Bratislavy, alebo len provinčných miest, ako Humenné alebo Michalovce.
V každom prípade, ani toto rozhodnutie sa nemôžem sťažovať.
Malú, operoval primár osobne, so svojim tímom. Bez toho, aby som sa snažil, "zaťahať" za nitky alebo dával nejaké "všimné".
Po stanovení diagnózy, som bol v takom šoku, že ma to ani nenapadlo.
Operácia, dopadla dobre. To je pre mňa, ako otca, obrovské pozitívum.
Sestričky na oddelení, sa o malú vzorne starali, a aj pani s ktorou bola na izbe, bola veľmi milá, a o každej zmene alebo čokoľvek inom, nás s manželkou informovala telefonicky, za svoje peniaze.
Musím len skonštatovať, že dobrí ľudia, ešte stále, nevymreli.
Keď sme si po troch dňoch pobytu v nemocnici, malú odvážali domov, nechali sme personálu aspoň dezert, a dcérka im napísala poďakovanie na nástenku.
Na záver chcem teda skonštatovať, že napriek stavu, v akom sa naše zdravotníctvo nachádza, stále v ňom pracujú ľudia, ktorí svoju prácu naozaj milujú a žijú pre ňu. Lebo ináč si viem len dosť ťažko vysvetliť, prečo by to robili v takých podmienkach.
Nechcem tu blúzniť o veciach, ako istý politik, ktorý je už na smetisku dejín, že sme malé Švajčiarsko. Lebo neviem či by vo Švajčiarsku, bola aspoň taká zdravotná starostlivosť ako tu, s našimi podmienkami.
Ešte raz, ďakujem, lekárom a sestrám, ktorí robia svoju prácu s láskou.
