
Keď som sa pred pár rokmi pripravoval na obhajobu svojej doktorskej práce a chcel som si rýchlo zopakovať základy fyziky, jeden z nemeckých kolegov mi poradil americkú knihu: Halliday, Resnick, Walker: Základy fyziky. Tak som si ju požičal. Keď som ju doma otvoril, strávil som listovaním skoro celú noc. To sa mi už často nestáva, bolo to stretnutie s veľmi dobrou učebnicou. Kniha mala vyše tisíc strán a trvalo mi pár nasledovných dní, kým som ju zľahka prečítal. Zvyknutý na poväčšine suché učebnice, skriptá alebo niekedy len vlastné disgrafické poznámky, z ktorých som sa na matfyze musel učiť fyziku, som stále fascinovaný, keď vidím, že fyzika sa dá predložiť aj strhujúcim spôsobom. Mám na mysli to, že materiál je prekladaný vysvetľovaním bežných javov zo života, v knihe je množstvo riešených príkladov a autori sa snažili držať krok s novými poznatkami v jednotlivých odvetviach fyziky. Napríklad, v kapitole o elementárnych časticiach majú náš (STAR kolaborácia) slávny „event display“ zrážok jadier zlata tu na RHICu.
Aby nebolo mojej radosti koniec, vo vydaní (5. vydanie), ktoré som mal na tú prípravu požičané, som na stránke 435, v kapitole o vlnení, našiel fotku hrajúceho slovenského fujaristu vo dverách drevenej koliby. Oj, ako mi radosťou poskočilo srdce. To bolo prvý a posledný raz, keď som o fujare počul niekde mimo rodnú hrudu. Fujara, podľa knihy, je príklad hudobného nástroja, kde sa zvuk generuje oscilovaním vzduchového stĺpca, podobne ako pri flaute, hoboji, či píšťalke. Je to podobné, ako keď na husliach rezonuje struna, alebo na bubienku membrána. Zvukové vlny cestujú vo vzduchu vo fujare a odrážajú sa od jej koncov (aj od otvorených, aj keď nie tak dokonale). Odrazené a pôvodné vlny sa sčítavajú (podobne ako keď hodíte do vody vedľa seba dva kamene) a vytvoria pri istej vlnovej dĺžke (rezonančnej frekvencii) stojaté vlnenie. Stojaté vlnenie môžme pozorovať napríklad v pohári s čajom, keď prstom ťuknete do horného okraja a na hladine sa na chvíľku objaví niekoľko sústredných kružníc. V presne určených miestach vo fujare sa oba vlnenia vyrušia a vzduch tam stojí a inde sa sily sčítajú a vzduch tam rezonuje maximálne. Zvuk s rezonančnou frekvenciu potom počujeme vonku. Veľkosť frekvencie v ktorých môže fujara rezonovať je daná jej dĺžkou a rýchlosťou zvuku frekvencia = n x rýchlosť/(4 x dĺžka), kde n je nepárne číslo (1,3,5 ...), pre píšťalu s jedným uzavretým a jedným otvoreným koncom. Takže, ak je fujarka dlhá môžeme na nej vylúdiť krásne hlboké zvuky a keď je krátka, tak hrá vyššie, podobne ako píšťalka.
Keď som prišiel pracovať na Yale, túto krásnu knihu som si k tomu doktorátu kúpil. Bolo to jej siedme, rozšírené vydanie. Aj keď stála dosť, ale čo by si už človek neurobil pre tú radosť. Navyše musím uznať, že ju otváram dosť často. V tomto vydaní už fujaru nahradila tibetská dlhá píšťala, ale na fujaru si aj tak pri listovaní rád spomeniem.