Priznám sa moje všeobecné vzdelanie, až do mojej poslednej dovolenky neobsahovalo pojem Wilhelm Reich. O to väčší bol môj údiv, keď som na severe Nového Anglicka v štáte Maine pri jazere Rangeley, uprostred panenskej prírody, navštívil Múzeum Wilhelma Reicha. Šiel som tam hlavne preto, že do múzeí chodím rád a toho bolo jedno z mála v tejto pustatine. Ťažko sa popisujú moje pocity, keďže mi skutočne spadla sánka a s vyjavenými očami som sledoval úvodné video. Z neho som sa dozvedel nasledovné: bol to blízky spolupracovník Freuda, unikol pred nacizmom do USA, venoval sa ako lekár-psychoanalytik témam sexu a orgazmu, potom objavil nový druh super energie orgone, tú meral a používal kde sa len dalo. Napríklad zostrojil prístroj na vyvolávanie dažďa a uspešne ním zachránil miestnym ľuďom úrodu. Kým sa mi v hlave mihali myšlienky, že to je nejaký blázon, či šarlatán, dozvedel som sa, že bol vyzvaný obhájiť svoj výskum pred súdom, čo s princípu odmietol a nakoniec mu bola skonfiškovaná jeho aparatúra a knihy a tie spálené. Keďže nedodržal všetky nariadenia súdu, bol uveznený na dva roky a tam aj umrel. Tak toto som nemohol spracovať. Napriek všetkým bývalým zákazom, je dnes v múzeu zdokumentované všetko podstatné na čom Reich pracoval. Múzeum je v budove výskumného ústavu, ktorý Reich práve tu založil, kvôli dobrému podnebiu pre jeho pokusy.
Osud Wilhelma Reicha bol skutočne bohatý. Narodil sa v Rakúsko-Uhorsku na území dnešnej Ukrajiny. Študoval vo Viedni medicínu, stal sa spolupracovníkom Freuda a zástupcom riaditeľa jeho Psychoanalytickej kliniky. Študoval ľudskú sexualitu a snažil sa fyzikálne merať sexuálnu potenciu (na spôsob elektrického prúdu). Stal sa komunistom a vysvetľoval otázky sexuality robotníckej triede. Potom pôsobil v Berlíne, kde sa stal dokonca hovorcom Nemeckej komunistickej strany. Ale jeho myšlienky o antikoncepcii a potratoch boli príliš revolučné a zo strany vyhodili. Keď napísal knihu The Mass Psychology of Fascism, kde označil fašizmus ako dôsledok potláčania sexualných prejavov, tak si zaiste v Nemecku nepolepšil. Z Nemecka ušiel do Škandinávie a z tadiaľ v roku 1939 do USA. Z komunizmom sa ostro rozišiel.
Veril, že objavil novú formu energie - orgone. Vyrobil skrinky, kde ju dokázal kumulovať. Prejavovalo sa to zvýšením teploty vo vnútri. Veril, že dodaním tejto energie človeku môže liečiť niektoré choroby, vrátane rakoviny. Všetky svoje výskumy robil poctivo a publikoval ich. Navštívil Eisteina v Princetone a predviedol mu svoj prístroj. Požičal mu ho na preverenie javu. Einstein potvrdil pozorovania, ale nevedel si ich vysvetliť. Myslel si ale, že by mohli byť vysvetliteľné klasicky. Mám pocit, že Reich nebol podvodník, ale len pozorovania, ktoré videl interpretoval trošku prehnane. To je ale cesta vedy. Dostal sa mimo hlavný prúd a skončil v slepej uličke. Je na vedcoch, aby rozhodli, čo je pravda. To si myslel aj Reich. V tlači sa o jeho liečebných pokusoch objavilo pár článkov a Food and Drug Administration (FDA) začala skúmať, či nie je liečebný podvodník. Podali k súdu podnet, ktorý by predbežne zakázal rozširovanie jeho metód cez štátne hranice, vrátane literatúry. Reich sa odmietol zúčastniť procesu, pretože odmietal princíp, aby súd posudzoval vedeckú prácu, ako takú. Nakoniec sa FDA podarilo v roku 1954 zvíťaziť, súd určil nielen zničiť všetky orgonometrické skrinky, ale aj na žiadosť FDA, zakázal používať slovo orgone, určil vymazať ho z kníh a zničiť Reichove všetky publikácie a knihy o tejto téme. Reich to samozrejme neakceptoval. Nakoniec boli postupne jeho veci zhabané a spálené. Jednalo sa o niekoľko ton materiálu. Reich sám bol nakoniec, tiež odsúdený a umrel vo väzení. Povedal by som, že mal štastie, že ho neupálili na hranici....
Hoci existencia orgone energie nebola nikdy vedecky preukázaná, existuje aj v súčastnosti v Oregone výskumný ústav na jej štúdium. To dodávam s úsmevom.
Myslím si, na základe ostatných výskumov fyziky, že orgone neexistuje, ale z princípu odmietam, aby mi to musel vnucovať súd. Je mi jasné, že v Reichovom prípade zohralo veľkú úlohu to, že sa venoval otázkam sexuality. Bohužial mám obavy, že frustrovanosť ľudí zo sexu, môže aj dnes viesť k podobným formám cenzúry. Ale to už je iné kafe. Osud Wilhelma Reicha stojí rozhodne za zamyslenie.
