Sajíd Ruholláh Mussáví Chomejní
Podľa mňa hlavný faktor, ktorý urobil z Busha jedného z najnenávidenejších politikov doma v USA, nie je Irak, či Afganistan. George W. Bush je politik hodnôt. A čo je viac, a čo socialistov i neoliberálov vytáča do bezvedomia, je politikom kresťanských hodnôt, ktorý rázne vystupuje proti interrupciám, výskumu kmeňových buniek atď. Americký prezident nie je môj „personal hero“, nebol som na Hviezdoslavovom námestí, držím si zdravý odstup; ale z Bushových politických protivníkov mi nie je dobre. Gerhard Schröder sa snaží po 15 rokoch zrušiť zbrojné embargo voči Číne, hoci situácia v oblasti ľudských práv sa tam radikálne nezlepšuje. Skorumpovaný Jacques Chirac, ktorý len vďaka tomu, že sa stal prezidentom, nesedí vo väzení za spreneveru miliónov frankov, bol (je?) osobným priateľom Saddáma Husajna. Francúzke noviny uverejnili jeho list Saddámovi ešte z čias, keď krajina galského kohúta vyjednala pre Irak dodávku nukleárnych reaktorov. Chiracov list diktátorovi Husajnovi sa začínal slovami: „Mon cher ami.“
Faktom je, že José Zapatero a Európska únia otvárajú náruč Fidelovi Castrovi. Zvrhlosť tohto správania vystihol Václav Havel, ktorý napísal, že „ťažko si vie predstaviť lepší spôsob, akým by EÚ mohla pľuvať na všetky zásady, ktoré tak veľavravne opakuje vo svojej ústavnej zmluve.“ EÚ stratená vo svojom byrokratickom eurospeaku a zaneprázdnená meraním zakrivenia banánov nie je žiadnou morálnou autoritou, či svetovou veľmocou.
Faktom je, že USA podporovali Saddáma Husajna v 80-tych rokoch minulého storočia z toho istého dôvodu, ako kolaborovali so svojím budúcim smrteľným nepriateľom Stalinom počas druhej svetovej vojny. Nie preto, že pokladali Stalina za ideál politického partnera a jeho impérium za výkvet demokracie, ale preto, že v tej dobe bol menším zlom ako Hitler. Som presvedčený, že pakt Roosvelt – Churchill – Stalin bol v danom historickom okamihu jediný možný. Faktom je, že Spojené štáty podržali politicky a vojensky Husajna v dobe, keď predstavoval menšie zlo. Proti nemu stál iránsky vodca a fundamentálny islamský fanatik ajatolláh Chomejní, ktorý sníval o jednotnom moslimskom kalifáte. Som presvedčený, že rozhodnutie nedovoliť mu vytvoriť protizápadnú frontu arabských štátov bolo správne a spätne by sa rozhodli rovnako.
Faktom je, že Irak má po Saudskej Arábii druhú najväčšiu overenú zásobu ropy na svete a USA nie sú žiadnym nezištným svätcom a radi by z nej čerpali. Ale ak si myslíte, že Spojené štáty obetovali životy aj svojich občanov len kvôli „čiernemu zlatu“, zoberte si kalkulačku a počítajte. Priame výdavky americkej vlády na zásah do Iraku sú približne 280 miliárd dolárov a Bush žiada kongresmanov o ďalších 80 miliárd. Stav: mínus 360 miliárd USD!!! Hrubý domáci produkt Iraku - čiže hodnota všetkých služieb a tovarov (vrátane ropy) predaných, resp. vyrobených na území Iraku za jeden rok - predstavuje 37 miliárd USD. Pozor, fabulácia! Predstavme si scenár, že Spojené štáty budú brať v budúcnosti napr. štvrtinu všetkých tovarov (ropy) z Iraku zadarmo, teda de facto kradnúť. Trvalo by 40 rokov, kým by sa takto vyrovnali výdavky na boj proti terorizmu (a to ešte nezapočítavam infláciu a hodnotu v čase).
Faktom je, že USA za každý barel ropy zaplatia trhovú cenu. Je to dané jednak členstvom Iraku v OPEC a záruku nesie nová vláda, ktorá je, v našom ponímaní, až fanaticky nacionalistická a štátnu kontrolu nad ropou považuje za prioritu svojho štátu. Zisky z jej predaja nepoputujú ako za Saddáma Husajna na kontá zahraničných bánk, do autoparku jeho synov, do palácov oligarchie, na nákup zbraní hromadného ničenia, na podporu teroristov, ale cez štátny rozpočet sa môžu dostať do škôl, infraštruktúry, zdravotníctva, bezpečnosti, poľnohospodárstva, sociálnej pomoci a podobne. Vybudovať prosperujúci a hlavne slobodný štát sa nedá cez noc, ale pre začiatok je každopádne lepšie, keď hlavný kohútik s nerastným bohatstvom nepúšťa jeden šialenec, ale demokraticky zvolená vláda.
Faktom je, že diktatúry sú aj v iných krajinách sveta. Nechcem rozoberať konflikty v Ugande, Burundi, Somálsku a ostatnej Afrike, lebo je to téma na celý článok. Hlavný rozdiel je, že z týchto diktatúr nehrozí spor, ktorý by narušoval stabilitu vo svete. Jedná sa väčšinou o primitívne, až stredoveké zrážky, ktoré ale nie sú administratívou Busha ignorované (napr. ešte za účasti Colina Powella sa koncom roka v Sudáne podpísal krehký mier). Druhým dôvodom, prečo Spojené štáty americké nezasiahnu všade, kde sa niečo deje, je logicky, aj pri vojenskej sile tejto svetovej „superpower“, obmedzenosť zdrojov. Častá otázka odporcov Busha znie: Prečo USA nezasiahli napr. v Severnej Kórei, Iráne a iných nedemokratických režimov, ale práve v Iraku bohatom na ropu? Je to paradox, lebo výčitka proti Bushovi sa obracia opačne. Zrazu sa pýtajú: Prečo nezasiahol? Ak by zaútočil na Irán, pýtali by sa: Prečo práve na Irán? Alebo na Severnú Kóreu? Veď aj v Kongu je diktatúra...Nakoniec chcem povedať, že aj keď píšem o vojne v Iraku, nemyslím si, že sa jedná o vojnu v pravom zmysle slova. Táto „trestná výprava“ trvala tri týždne, kým sa v rekordne rýchlom čase iracká armáda absolútne nelojálna Saddámovi Husajnovi zdala. Samozrejme, že americké bombardovanie spôsobilo veľa civilných obetí (viď horné fotky detí), ale neverím, že to americkí generáli robia cieľavedome ako teroristi s úmyslom zabiť nevinných ľudí. Súčasný konflikt neprebieha medzi ozbrojenými silami dvoch štátov, ale medzi USA a teroristami, ktorí neustále vo veľkom počte prichádzajú do Iraku z Afganistanu, Jordánska, Sýrie, Iránu a ostatných islamských krajín. A práve títo džihádisti majú na svedomí dennodenne ďalšie ľudské životy.
