Max Weber tvrdil, že moc a jej uplatňovanie sú viazané na tri zdroje: fyzickú silu, vlastníctvo (bohatstvo) a organizáciu. Súhlasím s nim, že v dobe, keď žil, to platilo. V súčasnosti, keď máme k dispozícií masmédiá (od novín, cez TV až po internet) a psychológia medziľudských vzťahov je pozoruhodne zmapovaná, existujú iné zákony moci.
Univerzálny a dôležitý zákon je nedôverovať priateľom. Priateľské vzťahy a akýsi altruizmus je považovaný medzi vplyvnými za slabosť. Podľa mňa to skvele vystihol Ladislav Mňačko. Hlavný hrdina v jeho románe Ako chutí moc sa chválil tým, že preňho priateľstvá neexistujú. Naopak, s nepriateľmi možno zaobchádzať dvomi spôsobmi: naučiť sa ich využívať vo svoj prospech pomocou pretvárky „sme na jednej lodi“ alebo nemilosrdne likvidovať (nemusí znamenať fyzicky). Obidve metódy opisuje dosť živočíšne Mario Puzo v mojom obľúbenom mafianskom bestselleri Krstný otec.
Celkom logicky mi príde zámer mocných pri upevňovaní vlády, a to dosiahnuť, aby ľudia boli na nich závislí. Dá sa to docieliť priamo, ale aj rôznymi trikmi: podplácaním, striedaním poctivosti a štedrosti, pohrávaním sa s ľudskou fantáziou a emóciami, vytváraním vhodných snov, apelovaním na ich záujmy, využívaním ľudskej potreby veriť, donútiť ľudí, aby hrali s kartami, ktoré rozdal vládca, atď. Naopak, pre manipulátora platí pravidlo pohŕdať možnosťou prísť k niečomu zadarmo. Vyhne sa tak situácii, že sa stane závislým a vydierateľným. Ignorovať, či priam pohŕdať tým, čo nemôže dosiahnuť a získať, je najlepšou pomstou.
Ak nás niečo naučil Niccolo Machiavelli, tak potom to, aby ste ako vladár umocňovali rešpekt a úctu druhých k sebe. Čím častejšie sa budete ukazovať na party pre crème de la crème, tým skôr si vybudujete mocenské opevnenie. Obdivované postavenie a „kráľovské“ spôsoby sú navyše skvelým maskovacím prostriedkom, pod ktorým sa môže schovávať morálna špina, bez toho aby bola objavená.
Ďalší príkaz hovorí: Nikomu sa nezveruj! Myslím si, že o čo je tento princíp samozrejmejší, o to je podstatnejší. Neprezradzovaním svojich zámerov sa dostanete o krok dopredu. Majstri v manipulovaní dokonca vypúšťajú aj falošné dymové signály s cieľom zmiasť nepriateľa. Sun Tzu vo svojich spisoch Umenie vojny už pred 2500 rokmi veľmi správne napísal: „Tvár sa slabo, keď si silný a silno, keď si slabý.“ Inak by sa dalo povedať: Tvár sa hlúpejší ako si a predstieraj, že si zelenáč, aby si chytil zelenáča.
Rovnako ako vo vojne aj v manipulovaní vládcovia útočia na slabé miesta. Každý človek má buď svoje neistoty, potreby, komplexy alebo ututlanú minulosť, či maslo na hlave. Vyhľadaním a využitím týchto slabostí manipulátor ešte silnejšie uchopí lanká, na ktorých ostatní „visia“. V prípade, že protivníkom vám bude väčšia skupina, držte sa jasného pravidla: Udri pastiera a ovce sa rozpŕchnu. Za kľúčovou úlohou považujem rozpoznať vodcu, ak nie je zrejmý.
Posledný zákon moci káže vplyvným ľuďom, aby boli amorfní. Beztvárnosť a nevyhranenosť im umožňuje zapadnúť do rôznych prostredí a režimov (zrejme niektorí naši politici vedia, o čom hovorím).
V mojom príspevku som sa zaoberal technickou stránkou manipulovania a moci. V oblasti etiky, či humánnosti nechám za seba hovoriť novinára Franka z knihy Ako chutí moc.
„Načo ti bola všetka tá moc, ktorú si získal? Ako ti chutila? V čom ti pomohla, čo ti vyriešila, kam ťa doviedla? Kedysi si býval zdravý, mocný, plný elánu. A šťastný. Zintenzívnilo sa tvoje šťastie? Priniesla ti moc ďalšie šťastie, alebo nahradila bývalé nejakým iným? (...) Možno je také šťastie, čudné, ale pripúšťam, že môže byť také: šťastie z moci. Ukazovať, že si viac ako iní, že môžeš rozhodovať o ľudských osudoch, suverénne rozhodovať, ty sám, bez zodpovedania, bez skladania účtov. Možno aj to je šťastie, niekoho vyzdvihnúť, a potom ho zašliapnuť. Chutí to? Dáva to človeku uspokojenie? Ukája to jeho vášne, jeho pudy?“
