Nieže by som cudzincov a Slovákov programovo sledoval a porovnával ich, ale naozaj po niekoľko ročnej skúsenosti vidím rozdiel v medziľudskom správaní medzi nami a dajme tomu Rakúšanmi. Či sa to týka školy, kde cudzí ľudia sa púšťajú do úprimných debát alebo v krčme, kde aspoň sklonením hlavy pozdravia ostatných ľudí pri stoloch a nemajú problém sa hocikomu prihovoriť. Nejde o elementárnu slušnosť alebo bontón, ale o takú našu abstraktnú nedôverčivosť voči neznámym a snahu do druhých sa nestarať. Po dlhšom a nechutne neplodnom rozmýšľaní som možné príčiny zúžil na dve vysvetlenia. Buď je to naša mentalita alebo sme sa to tak naučili. Momentálne sa hlásim k druhej možnosti, najskôr aj preto, aby som mal o čom písať.
Predstavte si rok 1982. Čakáte na študijnom oddelení Vysokej školy ekonomickej v Bratislave. Pred vami stojí dvadsať neznámych spolužiakov oblečených v dojemne károvaných košeliach a s okuliarami v plastových rámoch. Keďže máte po skúške, v rámci návalu uvoľnenosti sa zhovárate s okolo stojacími kolegami. Téma sa zvrtne na udalosti posledných týždňov a vy oznámite ostatným to, o čom doma stále hovoríte a čo si všetci myslia, ale nikto nahlas nepovie: „Brežnev bol hajzel! Dobre, že už je po ňom. Mohlo by tam skončiť celé politbyro.“ Ani neviete, ako to z vás vyšlo. Zrazu cítite, ako sa do vás zabodáva dvadsať párov očí a vy v neznesiteľnom tichu nenápadne ako rachotajúca V3S-ka zmeníte tému.
Prešiel týždeň a vy si vaše „pošmyknutie“ už viac nepripomínate. Niekto zvoní. V duchu nadávate na smetiarov a hľadáte fľašku vína, pre ktorú si prišli ako každý rok pred Vianocami. Ale vonku na vás nečaká pár veselých občanov tmavej pleti, ale dvojica občanov v kvalitných tmavých zvrškoch, ktorí vás milo, ale asertívne žiadajú, či by ste ich mohli navštíviť na „februárke“. Ako na druhý deň kráčate cez chodby osvetlené chladným neónom, mreže kontrarozviedky vám sťahujú žalúdok a rozmýšľate, ktorý z tých dvadsiatich to bol. Ten vysoký, čo celý čas mlčal? Alebo ma udal ten v žltom svetri, čo si stále ohrýzal nechty? Budem silný. Nezlomia ma. Nič neodvolám. Nič im nepodpíšem. Budem silný.
Konečne ste doma. S roztrasenými rukami si zapálite cigaretu a pocit hrdosti na seba samých potláča strach, ktorý vám aj tak stále bráni opísať výsluch rodičom.
Uplynie niekoľko týždňov a na Troch kráľov si z poštovej schránky vyberáte list. Odosielateľ: Dekanát Fakulty riadenia, Vysoká škola ekonomická. Cítite, že sa vám točí hlava a myseľ sa nemôže ustáliť na jednom bode. Napriek tomu čítate:
... s pohoršením ... antisocialistickou morálkou ... protištátny živel ... oznamujeme Vám, že Vás vylučujeme zo štúdia ...
V rodine je strašný zmätok, matka volá bratrancovi z druhého kolena, ktorý pozná ešte z čias SZM vedúceho katedry, ale ten nemôže nič robiť. Dokonca ani dekan osobne nemá proti vám nič. Jednoducho to prišlo z vyšších miest. Je mu to ľúto. Vy sedíte na gauči akoby sa vás z toho nič netýkalo, časopriestor vás nezaujíma. Mysľou sa vraciate niekoľko mesiacov dozadu, na študijné oddelenie a nie ste si istý, či to, čo počujete je matkin plačúci hlas alebo váš rozum, ktorý vás karhá: Prečo si vtedy pred neznámymi ľuďmi nemlčal?!
Tento príbeh som si vymyslel, je svojím spôsobom extrémny, no mohol sa stať. V rodine sme podobnú drámu skoro zažili. Strýka vtedy od vylúčenia zachránila jar, konkrétne Pražská jar. V novembri 1989 som mal šesť rokov. Samotný socializmus ma nemohol postihnúť v tom, aby som sa stal viac nedôverčivý a v určitých veciach mlčanlivý, ale moji rodičia, starí rodičia prežili polovicu svojho života v neslobode. Niečo sa asi podvedome prenieslo na nás a nepochybne potrvá generácie, kým sa červeného moru úplne zbavíme.
