Aj keď rád spoznávam nové krajiny a kultúry, stále ma to ťahá späť na Slovensko. Nielen znova si pripomenúť detské časy, zopakovať túry na známe miesta a stretnúť kamarátov na život a na smrť, ale aj vybrať si zo širokej ponuky možností, ktoré doma máme.
Mojej spolubývajúcej v Londýne sa pochválil anglický kolega v práci, že sledoval reláciu o kupovaní nehnuteľností v zahraničí. Celý uveličený jej popisoval, ako si anglická dvojica kúpila nádherný dom v malebnom horskom prostredí. „Bolo to na Slovensku, kdesi na severe. No nádhera! Lesy, malebné dedinky so scenériou High Tatras. Veď ty si odtiaľ, zo Slovenska, nie?!“, spýtal sa nakoniec. Prikývla hlavou a povedala, že práve tú časť Slovenska – Oravu dobre pozná. Chodili tam za starými rodičmi na Vianoce a letné prázdniny, s otcom na huby, s mamou na termálne kúpalisko... Nastala dlhá, tichá pauza a kolega sa jej potom nechápavo opýtal: „A prečo si vlastne tu?“
Už aj cudzinci si začínajú všímať nové nepoznané zákutia našej krajiny. Často ani my sami sme veľa z nich nenavštívili. Poznám veľa ľudí, ktorí sú už dlhšie v zahraničí a často krát odložia vysnívanú dovolenku v Indii alebo Južnej Amerike, a namiesto toho sa vyberú na pár dní na staré známe miesto medzi Dunajom a Tatrami. Možno z nostalgie, kvôli výhľadu z okna priamo na vysoké hory, alebo aspoň pozrieť rodičov a skoro zabudnutých kamarátov.
Paulo, môj dobrý kamarát z Londýna, je Brazílčan. O Slovensku počul od nás tak veľa, až sa rozhodol, že to musí vidieť na vlastné oči. Bol to zvláštny a povznášajúci pocit, keď žasol nad scenériou Spišského hradu a s bázňou prechádzal pomedzi lavice v kostole, kde kedysi sedávala Levočská Biela pani. Pre nás je jeho domov exotický, jeho krajina obrovská a Vianoce na pláži nepredstaviteľné. A on tu, v malej krajine hltal každé slovo o tureckých vpádoch, Jánošíkovi, pandúroch a zapíjal mliekom bryndzové halušky v drevenom salaši neďaleko hradu.
V podvečer posledného dňa Paulovho pobytu na Slovensku sme sa odviezli na kopec za mesto. Bol prekvapený, keď sme zastavili na okraji neoraného poľa. Zasmial som sa a povedal, že sa pozerá nesprávnym smerom. Otočil sa na západ a takmer zalapal po dychu nad tým, čo videl. Slnko práve vrhalo posledné lúče spoza kopca a pomaly sa potápalo do purpurovo červených mračien, ktoré sa tiahli až ku masívnym vrcholom Vysokých Tatier. Nikdy by som neveril, že nejakého Brazílčana niekedy uchváti pohľad na západ slnka na kopci za Spišskou Novou Vsou.
Až vtedy som si uvedomil, čo tu vlastne máme. Kým my sami nebudeme chodiť na dovolenky do svojej krajiny a namiesto toho budeme vychvaľovať umelo vytvorené zámorské rekreačné strediská bez duše a histórie, turisti sa k nám nepohrnú. A my budeme o jeden stredoeurópsky západ slnka chudobnejší.
Slovensko - Slovakia - Slowakei
