Platonická bohyňa

Ale tým si ja hlavu nelámem. Makal som na škole a s Božou a šéfovou pomocou som sa v medzinárodnej firme rýchlo vypracoval po iných chrbtoch na vedúcu pozíciu. Tak teraz vychutnávam život plným dúškom, napríklad aj rýchlou jazdou autom.

O chvíľu budem na mojej obľúbenej križovatke. Nie že by tá križovatka bola iná ako ostatné, ale často zastavím vedľa autobusu MHD. Ani to nie je asi nič neobyčajné, keby ma v ňom nedávno neupútalo neobyčajné dievča. Stále mi behajú v hlave myšlienky na naše ranné stretnutia pohľadmi. Všimol som si ju prvý krát asi pred týždňom. Mala krásne oči s dlhými mihalnicami. Farbu som nerozoznal, ale určite boli svetlé. Plavé polodlhé vlasy jej padali na plecia. A pod útlym nosom sa na plných perách črtal záhadný úsmev. Dávno ma už prešli rýchle bezhlavé vzplanutia, teraz ma to však samého zaskočilo. Predstavovala pre mňa neomylnú božskú dokonalosť. Celkom jasne si ju viem predstaviť na obálke Vogue.

Práve som zastavil vedľa autobusu. Opäť sedela na svojom mieste a pozerala sa cez okno. Ale dnes nevyzerala veľmi veselo. Zlá nálada jej síce z krásy neubrala, ale v podvedomí to trochu trápilo aj mňa. 

Práve sa na mňa pozrela. Chcel som ju trochu rozveseliť a tak som sa usmial a zamával jej. Odrazu akoby vyšlo slnko, tak sa jej rozsvietili oči. Spoznala ma. Usmiala sa a tiež mi zakývala. Zrazu naskočila zelená a autobus odbočil doľava. Ja som sa tiež musel pohnúť, lebo tí slimáci za mnou už začali nervózne vytrubovať. To sa mi stalo prvý krát, že som sa zabudol na križovatke. 

Nemal som pokoj celý deň a ani večer som nemohol zaspať. Každá minúta mi pripadala ako storočie. Kedy už bude ráno? Už som sa tešil, až ju znova uvidím.

Značná časť raňajok ostala studená na stole, len som do seba nalial kávu a zahasil som skoro celú cigaretu. Naskočil som do auta a za revu motora vyletel z garáží. Mám to presne načasované o koľkej budem na svojej križovatke. No tým že som sa ráno tak ponáhľal, mám teraz náskok. Tak sa teraz vlečiem ulicami a nervózne sa blížim k cieľu. Neďaleko od križovatky som zbadal jej autobus a aj obrys jej profilu. Nebezpečne som sa blížil k autu predo mnou. Skočil som na brzdu a v zlomku sekundy zmenil smer jazdy. Bol to hlúpy a dosť nebezpečný manéver, ale našťastie som sa vyhol vážnejšej kolízii, lebo za mnou nebolo žiadne auto. Zrazu som sa ocitol na križovatke priamo za autobusom. Dlho som nerozmýšľal, veď dnes sa do práce neponáhľam. Prečo by som potom nemohol chvíľku sledovať plavovlasú bohyňu, ktorá sedí iba pár metrov predo mnou v autobuse. Tak sa ďalej pomaly vlečiem za modrou kraksňou a na každej zástavke vyzerám či náhodou nevystúpi.. 

Zatiaľ nič, dokonca sme už vyšli z mesta. Ale tomu neprikladám veľký význam, veď nakoniec zistím kam to ide. Autobus zastavil v malebnom parku. Lipy pri ceste sa skláňali k zemi obklopené kvetmi a v strede parku bola maličká fontána. Zdalo sa mi to povedomé, ale nemohol som si spomenúť. Tu sa autobus otáča, musí tu byť konečná zastávka. Zaparkoval som auto a vykročil som k odstavenému autobusu. Ani nerozmýšľam ako ju oslovím, ale radšej sa ponáhľam aby som ju neminul. 

Autobus zastavil neďaleko fontány, vystúpil vodič a dve staršie dámy. Trochu ma to prekvapilo, lebo som si bol istý, že nevystúpila. Ostal som trochu nerozhodne neďaleko stáť. Vodič pristúpil k stredným dverám a niečo tam robil. Videl som ako sa z autobusu vysúva plošina. Vtedy som ju uvidel, sedela na invalidnom vozíku s prekríženými rukami v lone a usmievala sa. Nevšimla si ma. Už viem prečo je mi to tu povedomé, keď som bol dieťa chodili sme sem za starkou do rehabilitačného strediska. Teraz je schované za zeleňou a za veľkými lipami. V mojej hlave nastal zmätok, jej úsmev už nebol taký ako pred tým. Alebo áno? Váhavo som sa otočil a potom sa rozbehol k autu. Nemohol som trafiť kľúčom do zapaľovania, taký som bol rozrušený. Zahrabal som na štrku kolesami a zrýchlením za päť sekúnd z nuly na stovku som zbabelo ušiel. Ušiel od pravdy.