Neochotne som vstal a otvoril jej. Keď vystúpili tí dvaja v Poprade, tak som si povedal, že by nebolo na škodu, keby ma nikto nevyrušoval. Mal som v pláne učiť sa celou cestou. Preto som sa zamkol. Spýtala sa, či je tu voľné miesto. Pozrel som na ňu a jej rozloženú batožinu a len som prikývol. Najradšej by som povedal, že mi je ľúto. Hm, to by som neurobil.
Sadla si k oknu na sedadlo oproti mne. Teší ma dámska spoločnosť, aspoň tu nebude nuda. vlastne ja sa idem učiť, takže žiadne chabé pokusy o konverzáciu. Otvoril som skriptá . Len čo som uvidel tie vzorce, rozbolela ma hlava. Tú skúšku musím napísať, musím. Na chvíľu som sa začítal. To dievča stále niečo robilo s rukami, tak mi to nedalo a zodvihol som zrak. Na kolenách mala malú taštičku. Bola čiernej farby s veľkými bielymi písmenami. Avon, prečítal som si nápis. No zbohom, ona sa ide asi machliť. Chvíľu sa v nej prehrabovala rukou a vytiahla z nej malé zrkadlo a rúž. To mala asi doma naponáhlo, keď nestihla vykonať takéto životne dôležité úkony. Zapichla svoj pohľad do zrkadla a začala sa nerušene okrášľovať. Neznášam, keď sa dievčatá maľujú pred opačným pohlavím. A najmä keď to opačné pohlavie teraz zastupujem ja sám.
Spoza zrkadla som sa jej pozrel do tváre. Až teraz som si všimol, ako vyzerá. Tenké tmavé obočie sa jej zbiehalo k sebe, taká je sústredená. Určite ho riadne ošklbala, kým si ho takto upravila. Vlasy čiernej farby jej padali na plecia. Mal som dojem, akoby mala parochňu, tak sa jej leskli. Nie. Sú pravé, dokonca ani nie sú zničené od farby. Sú čierne ako perie havrana. Uvedomil som si, ako kontrastujú s jej očami. Má ich modré a doslova žiaria. Aj keby mala nejakú depresívnu náladu, jej oči by určite stále svietili od radosti. Hop, práve sa na mňa pozrela. Asi si všimla, že akosi dlho sa nepozerám do knihy.
Uhol som hlavou a pozrel som sa von oknom. Lenže môj pohľad sa zastavil na okne. Bolo celé fľakaté a skoro som cez neho nevidel ubiehajúcu krajinu. Tie kopce sú mi povedomé, už by som ich rozoznal aj potme. je tu trochu menej snehu ako u nás. Pozoroval som dva holuby čo sa splašili, keď vlak prešiel okolo ich úkrytu. Leteli, len sa tak prášilo. Zmizli mi z dohľadu. Na chvíľu spoza mrakov vykuklo slnko. Pravé zubaté januárové slnko. Von je určite poriadna zima. Len som na to pomyslel a striaslo ma. Na chvíľu som pozrel do skrípt a prebehol zopár riadkov. Medzitým si dievča stihlo nalakovať nechty načierno a ukončilo proces skrášľovania. Začala mávať rukami hore dolu, aby jej uschol lak. Sledoval som ten monotónny pohyb. Keby to robila ešte desať minút, určite by som zaspal. Omrzelo ju to a začala si fúkať na prsty. Našpúlila pery, ktoré boli úzke a malé. Keby neboli namaľované, asi si ich ani nevšimnem. Vlastne je celkom pekná. Spomenul som si na kamarátov. Kto vie ako by obstála na stupnici od nuly po desať. Keď už tak nad tým rozmýšľam, tak určite celkom slušne. Opäť si všimla, že mám tendencie študovať skôr niečo iné ako chémiu. Teraz som zahral, že si práve niečo opakujem a pozerám sa niekam za ňu na operadlo. Pozrela sa naschvál tým smerom aby mi dala najavo, že nie je hlúpa. No dobre, dostala ma. Keby ešte nahodila úsmev, tak tým by ma úplne dorazila. Nestalo sa tak. Postavila sa a odložila svoj malý kozmetický salón do väčšej cestovnej tašky. Vlastne sa o to pokúšala, pretože ledva dosiahla na zips na taške, ktorá bola uložená na železnej konštrukcii nad jej hlavou. Bola ku mne otočená chrbtom. Mala oblečený čierno-biely sveter a čierne priliehavé nohavice... Rýchlo som sa pozrel do skrípt, skôr ako sa stihla otočiť. Nezniesol by som ďalšie odhalenie. Už mi to skôr pripadá, že ma skúša. Ale nie, začínam si namýšľať. Sadla si na svoje miesto. V jednej ruke držala walkman a s druhou začala listovať v červenom zošite. Takže je to študentka, ako ja!
Zastali sme. Nevidel som na akej stanici. Ale zatiaľ cestujem "len" hodinu a pol, takže ma to nejako nevzrušuje. Kým budem prestupovať, ubehnú ešte dve a pol hodiny. Vlak sa pohol a do kupé si nikto neprisadol. Možno aj preto, že sme v poslednom vagóne a v niektorých staniciach náš vagón stál až za perónom. Cez okno som sa pozrel, ako vlak vchádza do zákruty. Úplne na začiatku som videl lokomotívu, od ktorej nás delilo asi dvanásť vagónov. Oprel som hlavu o sklo a na chvíľu som zatvoril oči. Zrazu ma zahalila tma. Práve sme vošli do tunela. To dievča oproti si zaplo walkman dosť nahlas, lebo hudbu som počul aj ja. Pripadalo mi to ako nevydarený mix pesničky, ktorá sa spieva vo filmoch z tridsiatych rokov, zmiešané s najnovšími popovými trendmi. Jednoducho horor. Medzitým som si všimol, že sme prešli cez krátky tunel. Po celý čas som mal zatvorené oči. Dlho sme na svetle neostali a už len cez viečka som uvidel opäť tmu. Tentoraz na dlhšie. Walkman prestal hrať.
Na svojom kolene som zrazu zacítil ruku. Kým mi došlo, že to nie je moja ruka, už som mal druhú ruku na druhom kolene. Neviem, čo ma to napadlo, ale oči som neotvoril. Čakal som, čo sa bude diať. V kupé bolo horúco, ale mne naskočila husia koža. Niečo zašepkala, no ja som ju nepočul. Vlak práve prechádzal cez nejakú malú stanicu a na výhybkách robili kolesá poriadny rámus. Rozhodol som sa, že nechám tejto situácii voľný priebeh a robil som sa , že spím. Na líci som zacítil teplý dych a hneď na to ma pobozkala. Normálne by som sa strhol, teraz som však ostal ako prikovaný. Oči som neotvoril. Práve vlak vchádza do ďalšej stanice. Hlásateľka ohlásila stanicu. Na jej hlas si dobre pamätám. Rozprávala pomaly, akoby pred tým celú noc flámovala a práve teraz sa zobudila, išla mi tým prispaným hlasom na nervy. Niečo sa v kupé pohlo. Zdalo sa mi, akoby niekto pristúpil. Chvíľku som počkal a pomaly som otvoril oči. Vlak bol v pohybe a kupé bolo prázdne. Do frasa, kedy vystúpila? Rýchlo som vybehol na chodbičku, ale bola prázdna. Vlak už musel byť dlho v pohybe, čo som usúdil pohľadom z okna. Kopce sa už dávno vytratili. Pozrel som sa na hodinky, o chvíľu budem prestupovať. Bol to sen? Skutočnosť? A vôbec neprisnila sa mi aj tá baba? Bol som z toho zmätený.
Zapol som si vetrovku a zaprel sa do dverí. Šľahol mi do tváre studený, prudký vietor. Vonku je určite pod nulou. Rýchlo som prebehol cez koľaje a naskočil som do pristaveného „motoráku.“ Márne som dúfal, že v Nitre bude lepšie počasie. Dokonca snežilo, keď som tam dorazil. Modrooká čiernovláska mi stále vŕtala v hlave. Bola to skutočnosť, alebo ďalší z radov mojich blblých snov? Ešte niečo ma zarážalo. Od vtedy, čo som v Leopoldove prestúpil, sa ľudia chovali trochu čudne. Niektorí na mňa zazerali a debilne sa usmievali ako svedkovia Jehovovi pri radnici. Alebo si pošuškávali, dokonca mi jedna tínedžerka poslala vzdušný bozk. Tento svet sa tuším naozaj zbláznil. Cítil som sa, akoby všetkých okolo mňa práve vypustili z nejakého ústavu. Vyvrcholilo to na internáte. Keď som prechádzal cez vrátnicu, tá stará vrátnička indiánka, ani neviem prečo ju tak voláme, na mňa zazrela, akoby som jej zjedol večeru a pokrútila hlavou. Niečo viselo vo vzduchu, ale nevedel som čo.
Došlo mi to, až keď som sa objavil na chodbe tretieho poschodia. Bolo tam viac ľudí ako zvyčajne, napriek tomu, že je skúškové obdobie. Len čo ma uvideli, ozval sa hlasný smiech a navzájom sa zvolávali na chodbu, aby ma mohli vidieť. To ma už vydesilo, čo vám všetkým je preboha! Jeden sa ma spýtal, aká bola cesta, či bolo veselo. Nechápavo som naňho a vlastne na všetkých pozeral. Rýchlo som vošiel do umyvárky a pozrel sa do zrkadla. Až teraz som všetko pochopil, teda skoro všetko. Dal som si dole bavlnenú čiapku a na čele mi ostala červená stopa od rúžu. Taktiež som mal pekné červené ústa po tri krát na pravom a ľavom líci. Celý som opečiatkovaný! Bol som ohromený, toto by ma ani vo sne nenapadlo. Už nikdy v živote neprivriem viečka vo vlaku na čas dlhší, ako potrebujem na žmurknutie. Nedajbože aby som zase zaspal. Odteraz žiadne pekné baby v kupé!
Nemám rád zimu. Je chladno a všetci ľudia sa bláznia, akoby bol apríl.
