Táto skratka znamená "Podnesterská moldavská republika". Samotný názov nikým neuznaného štátu naznačuje, kde ho máme hľadať: je to pás územia tiahnuci sa pozdĺž rieky Dnester, ktorý medzinárodné spoločenstvo považuje za súčasť Moldavska. Pravdaže, okrem Ruska - práve ono je garantom štátnosti separatistického slížu, v ktorom nefungujú bankomaty ani zahraničné simkarty. Ako samostatná deržava má však svojho prezidenta, národnú menu či dokonca klub v Lige Majstrov. K tomu štátny symbol s kosákom, kladivom a klasmi obilia, no predovšetkým - Šerifa.
pozn. autora: článok opisuje udalosti zo septembra 2021.
Vchádzame do Podnesterska smerom od Odesy cez prechod Kučurgan. Idete na futbal? pýtajú sa ukrajinskí colníci a ja nemám potuchy, o čom ide reč. Vedľa okienka je prázdna búdka s moldavskou vlajkou - moldavskí colníci nepôsobia na tejto hranici od roku 1990, kedy Podnestersko vyhlásilo nezávislosť od Moldavska. V ďalšej unimobunke nás čakajú už podnesterskí pohraničníci - prišli ste na futbal? Tuším, že v Podnestersku sa deje niečo neobvyklé. Dozviem sa to však až večer - v miestnej krčme.
Ako to pri pseudoštátoch býva, pečiatku do pasu nedostanete. Miesto toho obdržíte akúsi potvrdenku o tom, kedy ste prišli, a predovšetkým - kedy musíte odísť. Cez pandémiu dostaneme povolenie iba na dva dni, ktoré, ako sa neskôr ukáže, je možné predĺžiť. Esenciálne po prechode cez hranicu je zameniť peniaze. V susedných krajinách sa vám to z objektívnych príčin nepodarí: podnesterský rubeľ berú vážne iba v Podnestersku a pri niektorých neformálnych obchodných stykoch v Moldavsku; zo zmenární vás vykáže odmietavý pohľad.
Podnesterský rubeľ si hneď obľúbim: táto mena s medzinárodnou značkou PRB má z mien, ktoré som mal možnosť držať, najbližšie ku kvázi peniazom zo spoločenskej hry. Má takmer bezvýhradne papierovú podobu, čo sa môže ukázať ako nepraktické vzhľadom na fakt, že v Podnestersku nie sú bankomaty. Nezostáva vám nič iné, iba si naládovať plnú peňaženku a vačky touto zázračnou valutou, ktorá má približne rovnaký kurz ako susedná mena - moldavský lei. Šoféri maršrutiek voziaci pasažierov cez hranicu dokonca akceptujú 6 rubľov za cestu rovnako ochotne ako 6 lei.
Doba bezbankomatová nie je jediná vec, ktorá vás vráti o niekoľko technologických levelov späť v čase. Čoskoro si všimnete, že nemáte signál - a ani ho mať nebudete, ak si nekúpite podnesterskú simku. Telefón budete odteraz používať maximálne na fotenie. Vďaka offline mapám trafíme na bežné sovietske sídlisko v “hlavnom meste Tiraspol” s tzv. chruščovkami - cca 5-poschodovými bytovými domami, nevieme však nájsť ten náš. V sovietskom priestore sa totiž číslujú paneláky v štýle číslo domu - číslo vchodu - číslo bytu, nie zákonite zoradené v logickom poradí. Nie je zriedkavé, že obsahujú aj lomky a písmenká, ktoré sťažujú situáciu; dom 4/B sa nám nepodarí nájsť, musíme sa opýtať dôchodcovského páru na lavičke pri pieskovisku. Obyvatelia Tiraspolu sú zvyknutí rozprávať sa s turistami, dokonca im požičiavať telefóny, aby si mohli zavolať: vedia totiž, že hranica Podnesterska funguje ako gilotína pre dosah telekomunikačných sietí. Pristaví sa šofér dodávky a nechá nám zavolať našej domácej; medzičasom sa rozpúta živý rozhovor medzi stojacimi na dvore medzi panelákmi, do ktorého sa pripojí mladý muž na balkóne - všetci sa snažia lokalizovať náš byt. Napokon sa to podarí, objaví sa aj domáca a odvedie nás do bytu. Hoci je zrekonštruovaný, je v ňom prítomný cit pre “krikľavý” dizajn v podobe obrovského zrkadla nad posteľou či zebrové tapety.
Okolie bytu je príjemne ospalé, ako to len východoeurópske sídlisko v malom meste dokáže. Vôkol nájdete kopu zelene aj priestoru, detské ihriská a školský dvor majú pre mňa jemne pripjaťský nádych, ako napokon všetky konfekčné postsovietske mestečká. Tiraspol sa od nich na prvý pohľad odlišuje väčšou amortizáciou - nájdete v ňom jazdiť skutočne archaické trolejbusy. Obyvatelia sa však tradične spoliehajú na maršrutky: mikrobusy, ktoré jazdia po vymedzenej trase, viete si ich uloviť z cesty a vysadia vás kde poviete. Pri hľadaní maršrutky idúcej do centra nám nezostáva nič, len sa pýtať - všetky naše appky sú offline. Z tabule nad autobusovou zastávkou sa dozvedáme, že maršrutky jazdia v intervale 10-21 (!) minút, v prípade špičky to môže byť viac. Podnesterský time manažment.
Maršrutka nás za 4 PBR vyhodí na hlavnom bulvári Tiraspolu, ktorý by sa dal považovať za umeleckú inštaláciu oslavujúcu národnú zvrchovanosť Podnesterčanov. Hlavným bodom bulváru je veľkolepé námestie s nápisom v zeleno-červených farbách podnesterskej vlajky, ktorý oslavuje 31 rokov nezávislosti Podnesterska. V polkruhu za ním je vyvesených 7 vlajok zvyšných podnesterských miest, ako aj vlajky jediných troch štátov, ktoré uznali samostatnosť Podnesterska (ako to už býva, samých o sebe neuznaných) - Abcházsko, Južné Osetsko a Arcach (Náhorný Karabach).
pozn. autora: Republika Arcach (Náhorný Karabach) zanikla v roku 2023. Návštevu tohto teritória v roku 2019 som zhrnul do nasledovného blogu: https://blog.sme.sk/billik/cestovanie/republika-arcach-nase-krasne-hory-a-ich-prazdne-domy
Podnestersko si vybudovalo zahraničné renomé ako posledná sovietska republika. Fasáda miest tomu zodpovedá: ak sa v Tiraspole na širokej Októbrovej ulici postavíte na konkrétne miesto, v jednej panoráme uvidíte sochu Lenina, pravoslávnu kaplnku, pamätník sovietskej stíhačke aj grandióznu inštaláciu na námestí oslavujúcu nezávislosť. A kde-tu aj billboard, lákajúci voličov odovzdať hlas ruskej vládnucej strane Jednotné Rusko. Garantom tohto sovietskeho skanzenu je, ako inak, Rusko s jeho stále prítomnou “mierotvornou” vojenskou jednotkou. Vládnuca strana nezabudla na vojakov ani ich rodiny, a tak predvolebná kampaň prebieha aj v “Pridnestroví”. Prirodzene, výpočet väzieb na Rusko tým zďaleka nekončí: ruskí úradníci viac než ochotne rozdávajú ruské pasy Podnesterčanom, v dôsledku čoho sa tento beztak najchudobnejší výsek územia v Európe pomaličky prevracia na domov dôchodcov. Podnestersko a Rusko dokonca podpísali zmluvu o koordinácii zákonodateľstva s cieľom budúceho pripojenia k Ruskej federácii.
S našou domácou - predstaviteľkou generácie obyvateľov okolo päťdesiatky - stojíme v rade na pasovom oddelení. Hoci sme pri príchode do Podnesterska dostali povolenie na pobyt iba na dva dni, zrazu nám ho predĺžia na - ktovie prečo - dvadsať dní. Na otázku ako vidí budúcnosť Podnesterska ako takého, odpovedá jasne - v Rusku. Na prívlastok “posledná sovietska republika” je hrdá. A čím sa živíte? Prenajímam byty. V duchu prevrátim oči, tým sa však podnesterská socialisticko-kapitalistická fúzia nekončí.
Už pri colnici si všimnete obchod s názvom Šerif. Toto slovo prakticky ovláda celý podnesterský verejný priestor. Šerif vlastní všetko - obchody, pumpy, hotely, pekárne, vinársky závod, mobilnú či televíznu sieť a aj miestny futbalový klub Šerif Tiraspol s veľkolepým športovým areálom. Monopol v súkromnej sfére je len časťou úspechu - Šerif je vraj tiež výdatne zastúpený v lokálnej politike. Je to akási orwellovská postava kdesi za oponou, ktorá všetko vidí a nič sa nemôže udiať bez jej vedomia. Podľa teórie domácich je celé Podnestersko, v rámci jeho pseudonárodnej ideológie, de facto oligarchický biznisplán s pochybnými praktikami, ktorému, paradoxne, vládne práve Šerif. Údajne 30-60% (v závislosti od zdroja) všetkých finančných transakcií v Podnestersku sa preosieva cez Šerifove štruktúry.
"Každý štát ma vlastný supermarket, ale nie každý supermarket má svoj vlastný štát". (komentár na Youtube od používateľa fjallavindur)
V piatok večer sú ulice akési prázdne, návšteva prvej krčmy však odhalí dôvod. Pol mesta je na futbalovom štadióne, druhá polovica pred obrazovkami: Šerif Tiraspol hrá Ligu Majstrov. V domácom prostredí privítal klub Šachtar Doneck, ktorý sa z dôvodu ruskej agresie na Donbase presťahoval do Kyjeva. Šerif zvíťazil a na uliciach Tiraspolu z akéhosi dôvodu z reprákov púšťajú diskotékové hity. Vrchol ťaženia v Lige Majstrov Šerifa ešte len čaká: čoskoro sa mu podarí zdolať Real Madrid, tentokrát priamo v Madride. Šerif Tiraspol so žlto-čiernymi dresmi a šerifskou hviezdou na prsiach je snáď úplným ideologickým opakom “bieleho baletu”. Klub so 120-ročnou tradíciou verzus Tiras Tiraspol založený v roku 1996, ktorý ovládol Šerif a nalial doň dostatočne veľa peňazí, aby sa stal bezkonkurenčne najbohatším klubom moldavskej ligy. Nie je prekvapením, že za posledných 20 rokov sa nestal majstrom len dvakrát. Oslavy titulu v modernom “Športovom komplexe Šerif” na okraji Tiraspolu musia byť pompézne minimálne ako komplex samotný: hlavný štadión pojme 12000 divákov, dopĺňa ho skromnejší štadión s kapacitou 8000 divákov, osem trénovacích plôch, ubytovanie pre hráčov, škola a 5-hviezdičkový hotel. To len keby sa niekto pýtal, kam zmizli všetky podnesterské ruble. (Viac info o histórii a aktivitách Šerifa v článku Rádia Slobodná Európa).
Bendery sú jediné mesto na pravom brehu Dnestra, ktoré ešte patrí Podnestersku. Turistov láka predovšetkým na stredovekú pevnosť. Maršrutka z Tiraspolu prechádza cez rieku a čochvíľa parkuje na stanovišti maršrutiek pred trhoviskom, ktoré vyzerá presne tak, ako si ho predstavujete. V názvoch pečených koláčov v početných stánkoch sa občas zableskne rumunčina; Moldavsko je zaujímavou kombináciou sovietskeho a rumunského kultúrneho vplyvu, hoci v Podnestersku je tento vplyv minimálny. To je napokon aj zámienkou vyhlásenia nezávislosti Podnesterska: obava pred rumunským nacionalizmom a opätovné zjednotenie Rumunska a Moldavska ako v medzivojnovom období - pravdaže, aj s rusky hovoriacimi oblasťami za Dnestrom, kde absolútne prevažuje ruský mentálny svet. Ten sa odráža aj v malicherných denných situáciách: Idete k pevnosti? pýtam sa šoféra maršrutky, či ide naším smerom. Po kývnutí si sadáme dovnútra, obkrúžime celé mesto kolom dokola, až sa vrátime tam, odkiaľ sme vyrazili. A pevnosť je kde? - Veď ste nevraveli, že tam chcete vystúpiť! Na druhý pokus to vyšlo a v pevnosti nás privítala ceremónia zdobená vlajkami spriatelených krajín Podnesterska a Ruska. Ukázalo sa, že na pódiu pri nemalej účasti sediacich lokálny strojársky podnik odmeňuje dlhoročných pracovníkov za dobrú prácu akýmisi diplomami. Prišiel dokonca predseda podnesterského parlamentu a “staršiemu” inžinierovi na pódiu trasie rukou. Našej domácej by sa toto podujatie určite páčilo.
Na juh od Tiraspolu je hlavnou atrakciou kláštor, ktoré nie sú zriedkavosťou v tejto časti Európy. Tento je však špecifický tým, že čiastočne pôsobí ako záchranná sieť. Do kláštora môže ktokoľvek prísť a požiadať o pomoc, prípadne tam pobudnúť a za nocľah vypomôcť s prácami. Ľudia v okolí sú tu veľmi chudobní, chodia do kláštora po jedlo, vraví po anglicky dočasný obyvateľ kláštora z Nemecka. Na druhý deň na pár dní vyjdeme z Podnesterska, aby sme sa doň opäť vrátili na pol dňa, tentokrát však do jeho severnej časti - do mesta Rybnica. O Moldavsku má málokto ilúzie, stojí však za to skonštatovať, že Kišiňov oproti Tiraspolu pôsobí ako mesto na úplne inej úrovni. Postsovietsky stav vecí a všeobecný bizár sa rozhodne nedá prehliadnuť, sféra biznisu však ponúka bežné zahraničné značky a služby, ktoré má v lepšom prípade v Podnestersku pod palcom Šerif, v horšom nikto. V severomoldavskom meste Rezina sa chystáme opäť prejsť Dnester. Čakáme v rade a ja si všímam osobitosť evidenčných značiek podnesterských áut: na ŠPZtkách zásadne používajú písmená, ktoré majú spoločné azbuka aj latinka, ako P, B či C; isto neuvidíte R ani N. Mám mierne obavy: pri vypĺňaní adresy, kde by sme sa mali zdržiavať, som na základe Google maps vymyslel adresu “Gvardejská 21, byt 35”, colníkom to však bolo jedno a dostali sme opäť dva dni na pobyt.
Na námestí s Leninom sme sa najedli za ešte prívetivejšie ceny než v lacnom Moldavsku. Rybnica je zaspaté mestečko s veľmi pekným výhľadom na Dnester a okolitú krajinu aj s obligátnym sídliskom a sovietskymi pamätníkmi 2. svetovej vojny. Zo všednosti nás vytrhne misia - poslať poštou kľúčik od izby, ktorý sme si omylom vzali z hostela, naspäť do Tiraspolu. Hostel vlastní Nór dlhodobo žijúci v Podnestersku a ani v predvečer pandémie nemá núdzu o hostí z celej Európy. Nesie názov “Ako doma” a stavia na sovietsku estetiku s bustou Lenina a dobovými novinami miesto tapiet. Exkluzívnu ponuku hostelov v Tiraspole dopĺňa futuristický Capsula Hostel s interiérom ako zo Star Treku. Náš “apartmán” bol zariadený ako klikacia adventúra z 90. rokov a napokon aj kľúčik od neho zostal v inventári môjho vačku. Navštívili sme poštu v rohu sídliska, kde sme po krátkej administratívnej procedúre dokázali odoslať kľúčik v krabičke od akéhosi krému. Dostali sme aj potvrdenie na zožltnutom papieri ešte zo sovietskych čias. Narozdiel od pôvodného plánu sme sa rozhodli v Rybnici neprenocovať a vrátiť sa cez rieku do Moldavska. Pre mňa to opäť znamená stres navyše - len pred pár hodinami si colníci zapisovali do systému údaj, že sa budeme zdržiavať na Gvardejskej 21, byt 35. Podávam pasy aj s migračnou kartou, colník sa pýta: Nepodarilo sa vám zostať? - Nepodarilo. Zrejme nejeden Podnesterčan prišiel k podobnému záveru pri úvahe, či zotrvať na území, kde vládne večný boj medzi Leninom a Šerifom.
(Viac o Podnestersku v komplexnom videu od známeho ruského youtubera Varlamova na tomto linku)
