Pred pár dňami ma zaujala reč Stephena Kotkina, znalca Ruska a autora skvelého životopisu Josifa Stalina, o možných variantoch vývoja Ruska po vojne na Ukrajine. Jeden je pre nás ideálny a ostatné majú záber od negatívnych po katastrofické.
Demokratizácia na štýl Francúzka
Francúzko si prešlo všeličím. Náboženskými vojnami, absolutistickou monarchiou, divokým revolučným obdobím, agresívnym cisárstvom a dnes prechádza fázou štvrtej republiky. História Ruska je podobne intenzívna. Vpády z Európy aj Ázie, absolutistická monarchia, impérium, veľmi krátke republikánske obdobie, divoká revolúcia a chaos, komunistické impérium, opäť krátka republika a návrat k absolutizmu. Je vôbec možný prechod k skutočnej a trvalej demokracii? Je vôbec možné vybudovanie západného typu inštitúcií, ako sa to podarilo napríklad v Japonsku? Sme aj my pripravení Rusko s jeho problémami prijať a pracovať na jeho demokratickej budúcnosti? Demokratizácia by otvorila dvere novej kvalite spolupráce a integrácie so Západom a znamenala by pre Rusko síce koniec veľmocenského postavenia, ale aj budúcnosť bezpečnosti a prosperity. Náročný a nepravdepodobný, ale jediný trvalý scenár, pri ktorom vyhrá Európa aj Rusko.
Zakopanie sa bez zmeny režimu
Ďalšou možnosťou, ktorú Kotkin načrtáva, je Rusko bez podstatných zmien. Odhryzne si časť Ukrajiny, Putinov režim ostane namieste a bude dúfať v postupnú normalizáciu vzťahov so Západom. Nepriateľská rétorika však ostane zachovaná, sankcie sa zrejme nikdy celkom neuvoľnia, vzťahy nikdy neobnovia. Rusko stále bude investovať obrovský podiel svojej produktivity do bezpečnosti štátu a najmä bezpečnosti vládnuceho režimu. To však bude náročné, pretože ako ukázala napríklad aj zverejnená masívna strata Gazpromu, ruská ekonomika na takúto pozíciu nestačí, a udeje sa to za cenu výrazného zníženia životnej úrovne obyvateľstva. Rusko je závislé na dovoze technológií zo Západu pre prakticky všetok priemysel. Bez dovozu technológií ostane technologickou púšťou, v dôsledku čoho bude jeho sila postupne klesať. Resp. sa bude zvyšovať jeho závislosť na jedinom ako-tak technologicky vyspelom partnerovi, ktorý mu ostal.
Vazal Číny
Čo nás prináša k ďalšej možnosti, že sa Rusko stane vazalom Číny. Rusku už totiž veľa spoľahlivých spojencov nezostalo a Čína je prakticky posledná krajina schopná naplniť ruskú potrebu výmeny nerastných surovín za technologické transfery. Čína je oproti Rusku ekonomicky aj politicky silnejšia, vo využívaní svojej dominantnej pozície sa ukázala ako absolútne bezškrupulózna. Postupné podriadenie Ruska do jej vazalstva sa teda zdá ako logický krok. Ale nie tak rýchlo. Čína totiž starostlivo váži pre a proti. Rusko je citlivé na svoju nezávislosť, je pozuby ozbrojené a politicky nevyspytateľné. Pre čínske vedenie je otázkou, aký zisk by mu prinieslo otvorené zasahovanie do vnútorných záležitostí Ruska. Jej hlavný cieľ, ktorým je ekonomická exploitácia, si vie pohodlne zabezpečiť aj teraz s nízkymi politickými nákladmi. V skratke, Čína má záujem Rusko využívať bez toho, aby prevzala zodpovednosť za jeho bordel, čo ju bude brzdiť v inak atraktívnej možnosti podriadenia si Ruska.
Rusko ako nová Severná Kórea
Aj toto sa môže stať. Na rozdiel od Severnej Kórei má Rusko oveľa väčšie predpoklady k autarknej ekonomike, keďže je sebestačné v surovinách, energiách aj potravinách. Bývalý ZSSR si akúsi formu autarkie zažil v medzivojnovom období, aj keď aj vtedy prebiehali čulé obchody, keďže ZSSR mal eminentný záujem o západné technológie. Podobne ako v predchádzajúcich dvoch bodoch a podobne ako KĽDR bude Rusko závislé na Číne, ale nebude jej vazalom. Jeho jadrové zbrane budú mieriť na Peking rovnako ako na Washington. K ekonomickej mizérii sa pripojí ohromný vojenský a bezpečnostný aparát zameraný na disciplinovanie obyvateľstva. Ten je v Rusku silný už teraz, ale Severná Kórea o stále nie je. Ak sa Rusku v scenári 2. nepodarí aspoň základná normalizácia vzťahov so Západom, je tento scenár totálnej izolácie celkom reálny.
Kolaps a rozpad
Čo by sa stalo, keby sa Rusku zrútila ekonomika a represívny aparát by nestačil udržať obyvateľstvo na uzde? Čo by sa stalo, keby zložky samotného represívneho aparátu vypovedali poslušnosť centrálnej vláde? Takýto chaos by nepochybne využili štáty v ruskej sfére vplyvu, ako Moldavsko, Bielorusko, či Kazachstan. Tak isto by ho využili národnosti Ruskej federácie, ako napríklad Čečenci. Využila by ho aj Čína, ktorej posledné územie zabraté v hanebných mierových dohodách po ópiových vojnách (Severné Mandžusko) dnes patrí Rusku, nároky by mohlo vzniesť dokonca aj Fínsko. Nereálne? Kdeže, Rusko zažilo kolaps štátu v novodobej histórii už dvakrát, v roku 1917 a v roku 1991. Oba kolapsy prišli ako dôsledok ekonomickej a sociálnej mizérie po prehratých vojnách. Cieľ Ruska vyhrať vojnu na Ukrajine s minimálnymi nákladmi nevyšiel a Rusko muselo zmobilizovať svoju ekonomiku a obyvateľstvo pre dlhotrvajúce vojnové úsilie. To prináša vyššiu pravdepodobnosť nejakej formy víťazstva nad Ukrajinou, zároveň však prináša riziko kolapsu ak vojnové náklady budú priveľké. Tak im treba, hovoríte si? Len sa netešte. Jadrový arzenál robí z tejto možnosti obrovské bezpečnostné riziko pre celý svet.
Ruský svet ako pól v multipolárnom svete
Ruský sen. Russkij mir. Panslávsky (plus pridružené národy) diel sveta ovládaný z Moskvy, jeden z pólov v multipolárnom mocenskom usporiadaní, po ktorom naši Rusofili tak volajú. Ruský konzervatívny lebensraum, dnes ohraničený zájazdmi motorkárov a kladením vencov pri pamätníkoch padlých sovietskych vojakov. Rovnako, ako v prípade štátov Varšavskej zmluvy, takýto svet by poskytoval (dajme tomu) dostatočne veľkú ekonomickú a personálnu bázu pre veľmocenské fungovanie. Predsa len, nejakých 400 miliónov ľudí je niečo iné ako 150 miliónov. Rusi sa o niečo podobné snažia už dekády, vytvorením akejsi ázijskej únie zoskupenej okolo Ruska. Kľúčový dielik - Ukrajina - si však povedala, že o Russkij Mir nemá záujem a radšej uprednostní liberálny Západ. Putinovci proti tejto skutočnosti usilovne bojujú, Putin prišiel v roku 2014 za Janukovyčom s masívnym ekonomickým stimulom a hrozbami, len aby to nepodpísal EÚ. Rozhodnutie Ukrajiny je spochybňované, vraj nebolo slobodné, nastal puč, všetko bolo zorganizované v CIA. Nie je predsa možné, aby mal Západ pre Ukrajinu väčšiu atraktivitu ako Russkij Mir. Prečo by niekto chcel západné inštitúcie, ľudské práva a demokraciu, keď môže mať nepotizmus, autokraciu a zvýšené riziko vypadnutia z okna? Vraj pre Slovanov by mal byť taký svet atraktívny. Pre niektorých našich politikov a obtlstlých motorkárov určite. Už si predstavujú samých seba ako lénnych pánov staronovej moci. Chválabohu, tento pre nás katastrofický scenár nemá reálnu šancu na naplnenie. Alebo?
Usporiadanie vzťahov s Ruskom bude politickou výzvou tejto a zrejme aj nasledujúcej generácie. Ako priviesť Rusko k normálnemu fungovaniu obchodnej a politickej spolupráce? Vojna na Ukrajine sa raz skončí. Budem citovať brilantného profesora Kotkina: "Snažme sa, aby sme nevyhrali vojnu, ale aby sme vyhrali mier."
