Je absolútne irelevantné, či je otvorenie kostolov zbytočný ústupok biskupom, povolenie divadiel krok v ústrety umelcom alebo ponechanie súčasného stavu v školstve pomstou premiéra koaličnému partnerovi. Relevantný je výsledok – stále sa deťom nedostáva takého vzdelania, ktoré je žiaduce. Čas beží a im ho nik nevráti. Žiaci nemôžu byť rukojemníkom pandémie. A už vôbec nie detinského politického boja.
Dištančné vzdelávanie je slabá náplasť, nie je dostatočné ani pre tých žiakov, ktorí majú možnosť sa doňho zapojiť. Existuje päťdesiat tisícová skupina chudobnejších detí, ktoré túto možnosť z objektívnych príčin nemajú a sú odstrihnuté od akéhokoľvek vzdelávania po väčšiu časť tohto roka. Prioritou vlády, pandemickej komisie, krízového štábu a ktovie koľkých ďalších kolektívnych orgánov, ktoré (ne)rozhodujú o tom, čo povoliť, preto musí byť poskytovanie vzdelania pre všetkých. Príde čas, keď koronavírus prejde. Naozaj nám musí zanechať masu ľudí s neúplným základným vzdelaním?
Priority majú však títo ľudia nastavené absolútne zle, a to z ekonomického aj sociálneho hľadiska. Čo asi behá po rozume rodičom detí, ktorí musia denne suplovať učiteľov, hoc sú unavení z práce vidiac, že kostoly sa otvoriť dajú, školy však nie? Pošlú deti učiť sa do sakristie. Prípadne do kinosály. Ak by hrali dokumentárny film, ešte sa dačo priučia. Absurdné. Kurzov kabinet v susednom Rakúsku aj počas najprísnejšieho lockdownu školy ponechal funkčné. O dostupnosti internetu pre všetkých obyvateľov v Rakúsku a u nás sa netreba ani zmieňovať. V decembri 2018 malo prístup k internetu 89 percent domácností, na Slovensku o takmer desať percent menej.
