ocitli sme sa v doline na druhej strane. Všade ticho, len zľadovatelý sneh odrážajúci lúče zubatého slnka. Minuli sme borovicový lesík a vydali sme sa slnku v ústrety po koľajach v snehu.
Po chvíli chôdze sme vyšli na kopec nad Kamennou baňou, odkiaľ sa otvára nádherný výhľad na Kežmarok a Vysoké Tatry. Výhľad na Tatry, ktorý je podobný, ako ten z Kežmarku, ale tie Tatry vyzerajú inak – sú oveľa mohutnejšie a majestátnejšie. Je to tým, že pri pohľade z dola nemáme merítko ich veľkosti a aj na Tatry sa pozeráme z dola hore. Pri pohľade z protiľahlého kopca nám dáva určité merítko kotlina pod nimi a na Tatry sa pozeráme nie zdola, ale viac z boku.
Keď som sa tak pozeral na tie Tatry, napadla ma zaujímavá myšlienka: Každý deň sa na nich pozerám z dola, z Kežmarku a ani sa mi nezdajú také vysoké. Až keď som sa na nich pozrel z iného uhlu, z väčšej výšky, tak si uvedomujem, aké sú veľké a majestátne.
Podobne to je aj v živote. Často stretávame známych i neznámych ľudí a považujeme ich za obyčajných. A až keď sa sami dostaneme na určitú úroveň, na určitú výšku, tak sme schopní pochopiť a oceniť ich skutočnú veľkosť.
