V súčasnosti popri tvorbe pracuje ako pedagogička na vysokej škole. Rozhovor vám prináša jej začiatky, čo a kto ju inšpiruje a jej pohľad na súčasných začínajúcich fotografov a výstavy.
V rokoch 2000 až 2009 ste vyštudovala odbor fotografia a výtvarné umenie na Katedre fotografie a nových médií v Ateliéri fotografie a intermediálnych presahov prof. Ľuba Stacha na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Čo alebo kto vás motivoval na štúdium tohto odboru?
Moja cesta k fotografii a umeniu celkovo bola viac menej predurčená, nakoľko obaja moji rodičia boli (keď boli aktívni) fotografi, filmári a maliari. Takže práve oni mi od detstva dávali základy a budovali vo mne vzťah k umeniu, literatúre a filozofii, čo podľa mňa veľmi úzko súvisí. No a samozrejme určitý vplyv mali aj pedagógovia na strednej umeleckej škole v Kremnici (kde som študovala grafiku), ale aj na vysokej, kam som chodila ešte pred prijímacím pohovorom konzultovať svoje práce. Vtedy mi veľmi pomohla a inšpirovala Milota Havránková, Ľubo Stacho, Jana Hojstričová a už bohužiaľ zosnulý Vladimír Vorobjov. A na otázku čo ma motivovalo na štúdium tohto odboru, by som asi odpovedala, že túžba poznať pocity a spôsob myslenia rôznych fotografov a vôbec umelcov rôznych výtvarných žánrov, ktoré počas tvorby prežívajú ako aj snaha dosiahnuť schopnosť tvoriť samostatne, samozrejme poučená dejinami umenia a fotografie.
Fotografie zo série Podolínec alebo o samote v nás, 2017 – 2018. Zdroj: fmk.sk
Taktiež ste sa zúčastnila počas vysokoškolského štúdia na výmennej stáži na Akademii Sztuk Pięknych v Poznani v Poľsku. V rámci fotografie ste sa tam akým témam venovala?
Bol to pre mňa zážitok na celý život po mnohých stránkach. Jednak som cestovala do predsa len trochu inej krajiny a kultúry, študovala som tam jeden semester a zostala som tam aj v čase Vianoc, ale paradoxne som sa naučila po poľsky hovoriť veľmi rýchlo, nakoľko pedagógovia ako aj spolužiaci boli neskutočne príjemní a otvorení ľudia. Zameranie tejto akadémie bolo vtedy trošku iné od mojej alma mater, čo sa týka zostavy študijných kurzov, jednotlivých ateliérov a predmetov, ako aj možností získania kreditov pre študenta na výmennej stáži. Nabrala som si neuveriteľných, ak si dobre pamätám 11 alebo 12 ateliérov, čo bolo samozrejme totálne vyčerpávajúce a nemožné zrealizovať naplno v tak krátkom čase. Ale ja som si vtedy povedala, že chcem z danej situácie a mojich pocitov z danej krajiny „vyžmýkať“ maximum. A tak som navštevovala napr. ateliér fotografie, scénografie, voľnej grafiky, serigrafie a mnoho iných, kde som si mohla vyskúšať rôzne techniky, ku ktorým som sa na Slovensku nedostala. Prostredie tejto poľskej akadémie bolo pre mňa neskutočne inšpiratívne, napríklad som sa vďaka pomoci a ochote tamojších pedagógov, dostala do pitevne na lekárskej univerzite (na Slovenku som sa o takýto vstup pokúšala beznádejne), aby som mohla lepšie porozumieť anatómii ľudského tela, čo je pri kresbe aj maľbe veľmi dôležité. No a napr. v rámci fotografie som sa zaoberala témami ako konceptuálna krajina, subjektívny dokument a fotografický denník, ale aj témou spomienok a prácou s fotografickou emulziou.
Pôjdeme ešte trochu do minulosti. Ako začalo to, že sa chcete venovať umeniu a fotografii?
Na túto otázku som Vám odpovedala v rámci mojej odpovede na Vašu prvú otázku, čiže táto moja cesta do magického sveta umenia začala v útlom detstve a už som z nej nikdy nezišla.
Ktorý umelec je pre vás inšpiráciou? Alebo máte iný zdroj, ktorým sa inšpirujete?
Obdivujem a mám rada tvorbu samozrejme rôznych umelcov, fotografov, maliarov, grafikov, ale ak by som mala vybrať len zopár z nich, tak určite z klasikov a velikánov dejín umenia je to da Vinci, Michelangelo, Modigliani, van Gogh, Rodin, a z fotografov určite Cartier-Bresson, Salgado, Nachtwey, Atget, Sudek, Koudelka, Štreit, Šibík, Wall, Leibowitz, Marina Abramović a mnohí iní. Myslím si však, že je dôležité nachádzať inšpiráciu napríklad aj v hudbe, v knihách, v slovách, v rozhovoroch a v dotykoch, a preto je mojou najväčšou inšpiráciou život ako taký a s ním súvisiace medziľudské vzťahy, spoločenské zmeny ale aj kolobeh prírody a nenávratnosť času. Ale taký ten katarzný pocit a túžbu tvoriť môže človek prežiť aj vo chvíli, keď napríklad náhodne uvidí preniknúť slnečný lúč pomedzi konáre stromu, alebo keď ucíti nejakú známu vôňu a asociatívne sa mu vybavia spomienky z minulosti... to sa mne stáva napríklad veľmi často.
Čím vás napĺňa to, že sa venujete umeniu?
Podľa mňa sa každý človek snaží nájsť zmysel svojej existencie, a pre mňa sa práve možnosť, a teda dúfam, že aj moja schopnosť vyjadrovať sa umením stala jedným z mojich kľúčových zmyslov v živote. Môcť preciťovať a následne vizuálne interpretovať lásku, krásu, smútok a rôzne myšlienky je podľa mňa výsadou. Celkovo som však presvedčená, že práca v akejkoľvek humanistickej oblasti je pre človeka dôležitá, a že práve vtedy má život hlbší zmysel. Neviem si predstaviť, že by som robila niečo iné, aj keď určite tých variant ako prežiť tú krátku dobu, čo sme tu, je nespočetne veľa, ale ja som vďačná práve mojim rodičom, pedagógom, kolegom a priateľom za to, že ma priviedli práve k umeniu a ukázali mi, ako správne a hlavne hodnotne žiť, aj keď niekedy to nie je zrovna jednoduché... A kto vie, keď sem prídem nabudúce, možno ma bude napĺňať niečo úplne iné.
Ktorá téma je vám najbližšia, že ju najradšej fotografujete?
Určite subjektívny a konceptuálny dokument - ľudia a krajina, ich sociologický kontext, pamäť miesta, a to v akomkoľvek zmysle. Pri tvorbe potrebujem cítiť, že žijem, že sa viem akokoľvek dotknúť druhých, rovnako ako miest, kde sa odohrali banálne ale aj kľúčové momenty ich životov.
Podľa mňa sa každý človek snaží nájsť zmysel svojej existencie, a pre mňa sa práve možnosť, a teda dúfam, že aj moja schopnosť vyjadrovať sa umením stala jedným z mojich kľúčových zmyslov v živote.
Máte za sebou veľa úspešných výstav. Ktorá z nich je pre vás buď najbližšia, najzaujímavejšia alebo niečím výnimočná?
Je naozaj ťažké vybrať iba jednu, ale myslím, že najsilnejším zážitkom pre mňa osobne bola výstava s mojim dobrým priateľom a kolegom Jozefom Sedlákom v Múzeu a Kultúrnom centre južného Zemplína v Trebišove v roku 2017 s názvom ZÁ/ZRAKOM SRDCA. Výstava predstavila naše spoločné a predsa subjektívne vizuálne mapovanie kultúrnych vrstiev južného Zemplína a to konkrétne obcí Brehov a Rad, kde sme, každý iným spôsobom, interpretovali súčasnú slovenskú krajinu a jej obyvateľov, portréty a intimitu starých ľudí, generačné vzťahy ale aj bizarné zátišia vidieckych dvorov a domov. Kurátorka výstavy a naša veľmi dobrá priateľka (dnes už bohužiaľ zosnulá) PhDr. Klára Kubíková usporiadala dramaturgiu celej výstavy do veľmi silných obrazových diptychov a cyklov, pričom navzájom striedala fotografie nás oboch a neuveriteľne citlivo v nich dokázala nachádzať podobenstvá a vytvoriť tak neuveriteľne silný vnútorný dialóg - príbeh, ktorý sa vždy nanovo v obraze prelieval do nových vzťahov a situácií.
Popri práci fotografky sa venujete pedagogickej činnosti ako odborná asistentka na Fakulte masmediálnej komunikácie na UCM Trnava. Taktiež ste vedúca Ateliéru výtvarnej kultúry, Mediálneho ateliéru výtvarnej kultúry, spoluvedúca Ateliéru komunikácie v médiu fotografie. Aká je vaša motivácia na vzdelávanie začínajúcich umelcov či už sama alebo so slovenským fotografom, docentom Jozefom Sedlákom?
V istom zmysle je to dobrodružstvo, ktoré je zároveň nesmierne zodpovedné. Prirovnala by som to k podávaniu fakle, ktorá osvetľuje cestu celému spoločenstvu a ďalším generáciám, a také niečo má obrovský význam. Veď predsa naučiť niekoho kriticky myslieť, je jednou z najväčších výziev, aké človeka môžu stretnúť, nehovoriac o spätnej väzbe a nových informáciách, ktoré sa učíme navzájom vo vzájomnom dialógu.
Zo skúseností zo školy môžete zhodnotiť schopnosti a nápady študentov, keď donesú vypracované fotografie na zadané témy?
To je naozaj rôznorodé. Vždy veľmi záleží na schopnosti každého študenta uvažovať v rôznych kontextoch (filozofických, sociologických, umeleckých), ale najväčší úspech je, keď študenti zvládnu myslieť koncepčne a inovatívne v rámci média fotografie.
Ktorý z nich boli najzaujímavejší? Či už prácami, prístupom k tvorbe a podobne.
Naozaj sa nedá menovať a vybrať len jedného študenta, či jednu študentku.
Nesmeli chýbať výstavy študentských prác či už v Galérii Ľudovíta Hlávača alebo v Divadle Jána Palárika v Trnave. Na aké témy boli zamerané výstavy?
Boli vždy žánrovo rôznorodé, vo väčšine prípadov však vychádzali z našich fotografických workshopov so študentmi, alebo sa jednalo o rôzne autorské sólo výstavy, či už nás pedagógov, študentov nášho fotografického ateliéru, alebo hostí z externého prostredia.
Čo by ste chcela odkázať čitateľom a začínajúcim fotografom a umelcom?
Že tvoriť naozaj stojí za to...
