Počas obdobia socializmu boli či už viac alebo menej priaznivé okolnosti pre autorov. Bližšie sa pozrime na toto obdobie.
Na rozvoj tlače na území súčasných Slovenska a Česka mali viaceré detaily či už väčší alebo menší vplyv. Ide najmä o feudalizmus, cenzúra, rozšírenie dopravných možností, ekonomická podpora a právne predpoklady. Môžete priblížiť toto obdobie?
Ak by sme sa pozreli na obdobie vzniku, dá sa povedať, že prvých tlačovín alebo toho, čo by sme mohli považovať na predchodcov periodickej tlače na území Rakúsko-Uhorska, treba povedať, že na vznik vôbec periodík a tlače ako takej ovplyvnilo viacero skutočností a faktorov. Išlo napríklad o spoločensko-politické skutočnosti súvisiace predovšetkým s rozvojom hospodárstva a obchodu na našom území. A technické faktory – to znamená vynález kníhtlače, respektíve zdokonalenie kníhtlačiarenskej technológie. Samozrejme, dopravné a komunikačné faktory, ako bolo napríklad zavedenie pravidelného poštového spojenia.
Aj právne záležitosti, ktoré súviseli predovšetkým s právom zberať, publikovať a rozširovať informácie, pričom vieme, že prvé tlačoviny informovali predovšetkým o dianí v zahraničí. O domácich politických udalostiach sa informovať nesmelo. Dôležité boli aj ekonomické skutočnosti, ekonomické faktory, keďže vydávanie tlače si vždy vyžadovalo finančné prostriedky.
Okrem týchto faktorov k nim môžeme pridať rozvoj gramotnosti, vzdelanosti a ďalšie kultúrne faktory, ktoré predovšetkým súvisia s humanizmom, a teda aj s renesanciou. Toto obdobie u nás predovšetkým teda 16. storočie a neskôr 17. storočie bolo charakteristické akousi snahou vymaniť sa z vplyvu cirkvi, čo spôsobilo, že ľudia sa viac zaujímali o pozemský život. Takisto narastala ich potreba informovania o politickom, hospodárskom a kultúrnom živote.
Následne na jeseň 1968 bol prijatý Zákon o kontrole alebo mimoriadnych opatreniach komunikačných prostriedkov.
Možno ak by sme sa bližšie pozreli na niektoré skutočnosti, čo sa týka spoločensko-politických predpokladov, vo všeobecnosti možno povedať, že novinárstvo vzniklo na konci feudalizmu a súvisí s transformáciou z feudálneho zriadenia na kapitalistické krajiny, respektíve na moderné štáty, ktoré si vyžadovali takúto špecifickú formu komunikácie.
Zárodky novinárstva na konci 15. storočia nachádzame vo viacerých vyspelých európskych krajinách, napríklad v Taliansku. Spravidla sa novinárstvo spája s jednou spoločenskou vrstvou – tou sú mešťania. Ale možno povedať, že skutočná žurnalistika vznikla až v čase spoločenskej potreby tejto činnosti, keď sa správa ako taká stávala tovarom. To znamená, že mešťania, ako napríklad kupci, obchodníci boli ochotní za informácie platiť. Tieto informácie boli predovšetkým obsahového, prípadne politického charakteru.
V Európe spájame rozvoj kníhtlače aj s Nemcom Johanom Guttenberom, ktorý v roku 1454 vydal prvú tlačenú knihu známu ako Guttenbergova Biblia v náklade 200 kusov. Z tejto knihy sa nám až do súčasnosti zachovalo niekoľko výtlačkov, ktoré sú veľmi cenné.
Vieme však, že iné technológie tlače boli známe napríklad v Ázii. U nás sa kníhtlač vôbec ako taká a neskôr aj tlačoviny spájajú s papierom. Vieme, že metódu výroby papiera k nám priniesli Arabi, nakoľko v budhistickej Číne bol vynález papiera známy zhruba od roku 105 nášho letopočtu.
Pokiaľ ide o technologickú stránku, spomínal som kníhtlačiarenský lis od Guttenberga. Zdokonalením technológie sa zdokonalila samotná tlač. Z územia dnešnej Veľkej Británie alebo Anglicka poznáme teda priemyselnú alebo parnú revolúciu, ktorá sa takisto uplatnila aj v tlačiarenskom priemysle. Dôležitý bol aj vynález telegrafu z roku 1832, ktorý sa spája s F. Morse.
Obdobie veľkého nákladu tlačovín, desaťtisícov, stotisícov, ale aj miliónov výtlačkov je už spojené s pomerne modernými rotačkami, ktoré umožňovali vytlačiť až osemnásťtisíc výtlačkov za hodinu. Táto éra nastala od polovice 19. storočia.
Pokiaľ ide napríklad o dopravné predpoklady, prísun alebo prenos informácií od samotného tlačiara dá sa povedať až k publiku závisel od nejakej pravidelnosti, respektíve aj dĺžky. Na území Rakúsko-Uhorska bolo pravidelné poštové spojenie zavedené od začiatku 16. storočia zhruba po roku 1516, keď Rakúsko-Uhorský cisár Maximilián poveril rodinu Turn-Taxisovcov, aby zabezpečila pravidelnú linku alebo poštové spojenie, napríklad aj medzi Holandskom, Francúzskom, Španielskom. V roku 1530 aj medzi Viedňou a Bratislavou.
Takže možno aspoň toto sú základné informácie, čo sa týka predchodcov tlače a predpokladov jej vzniku.
Keď prišiel komunistický režim na Slovensko, malo to istý vplyv na vývoj (mas)médií. Akým spôsobom alebo spôsobmi ovplyvňoval ich vývoj?
Povojnové obdobie sa na území Československa v politickej oblasti spájalo s komunistickou stranou a demokratickou stranou. Snažili sa o istú mieru vplyvu aj v spoločnosti. Ukázalo sa, že táto váha síl strany demokratickej a komunistickej nefunguje. 25. februára 1948 komunisti dosiahli svoj cieľ a získali monopol moci.
Tento obrat v spoločenskom živote sa začal realizovať podľa vzoru komunistickej doktríny.Opiera sa o princípy príkladu stalinského modelu Sovietskeho zväzu. V následnom období sa Československo stalo súčasťou Rady vzájomnej hospodárskej pomoci a vojenského paktu, ktorý sa nazýval Varšavská zmluva.
Vieme, že následne, predovšetkým od päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia, nastala vlna pomerne tvrdého politického a štátneho násilia, či už sa týkala znárodnenia, menovej reformy, kolektivizácie poľnohospodárstva, ale aj vykonštruovaných politických procesov, ktoré zasiahli desaťtisíce ľudí. Situácia sa následne začala zmäkčovať po zjazde komunistickej strany v roku 1956, keď Chruščov vystúpil vôbec s prvou verejnou kritikou stalinizmu.
Následne v roku 1960 sa schválila nová Ústava Československej socialistickej republiky, ktorá obmedzila právomoci národných orgánov. Tá kríza bola hmatateľná napríklad v hospodárstve.
Ak by sme sa bližšie pozreli na situáciu v novinárstve, už v roku 1948 vláda, Ministerstvo informácií a Zbor povereníkov vydali rôzne uznesenia, predpisy a nariadenia, ktoré sa týkali aj tlačového poriadku. A to napríklad vydávania, špecializácie alebo koncentrácie tlače, prípadne papiera a inzercie. Zaviedlo sa povoľovacie konanie, ktoré znamenalo, že vydávanie akéhokoľvek titulu muselo povoliť Ministerstvo informácií, čo zabezpečovalo likvidáciu demokratickej tlače.
V roku 1950 bol prijatý Zákon č. 184 o vydávaní časopisov a Zväze československých novinárov, ktorí definoval, že vydávanie novín a časopisov nesmie byť predmetom súkromného vlastníctva. Takisto zaviedol to, že časopisy mohli vydávať iba politické strany, štátne orgány, odbory a organizácie kultúrneho, spoločenského, hospodárskeho a telovýchovného zamerania, ktoré de facto kontrolovala strana.
V roku 1953 vznikol aj Štátny tlačový dozor ako orgán preventívnej cenzúry, čo znamenalo, že každá redakcia mala svojho cenzora, ktorý odsúhlasoval obsah každého čísla. Následne v roku 1966 bol prijatý Zákon o periodickej tlači a ostatných hromadných informačných prostriedkoch, ktorý sa už týkal aj ostatných médií okrem rozhlasu a televízie, ktorá Československu z Prahy začala vysielať v roku 1953.
Uvoľnenie sa u nás prejavilo predovšetkým počas Pražskej jari počas prvých mesiacov roku 1968 až do augusta 1968, kedy tieto demokratizačné procesy spájajúce sa predovšetkým s Alexandrom Dubčekom narušila invázia takmer miliónovej armády spojeneckých vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy v noci z dvadsiateho na dvadsiatehoprvého augusta 1968. Tá vytvorila predpoklady pre následnú normalizáciu. Treba takisto pripomenúť, že vojaci týchto vojsk u nás zostali viac ako dvadsať rokov. Dokonca niektorí teda odišli až na začiatku deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia.
Zrušenie predbežnej cenzúry bolo odsúhlasené ešte na jar v roku 1968 uznesením Výboru komunistickej strany Československa. Realizovalo sa prostredníctvom novely tlačového zákona, avšak po sovietskej invázii a podpisom takzvaných Moskovských protokolov sa de facto vláda Československa zaviazala k opätovnému ovládnutiu komunikačných prostriedkov.
Následne na jeseň 1968 bol prijatý Zákon o kontrole alebo mimoriadnych opatreniach komunikačných prostriedkov. Taktiež začal fungovať tzv. SÚTI alebo Slovenský úrad pre tlač a informácie.
Personálne čistky začali následne prebiehať a cenzúra sa opätovne zaviedla rôznymi centralizačnými opatreniami v novembri 1968. V televízii bola napríklad zodpovednosť prenesená na šéfredaktorov. V rozhlase sa vytvorila nová politická koncepcia podpora politiky komunistickej strany Československa.
Podobné zásahy sa týkali aj rôznych iných médií, napríklad listov, prípadne reportérov, ktorých vychádzanie bolo obmedzené. Treba povedať, že cenzúra pokračovala aj počas normalizácie až do roku 1989. Nezávislú tlač nahradil samizdat. Vysielali napríklad aj zahraničné rozhlasové stanice Hlas Ameriky alebo Slobodná Európa.
Zrušenie predbežnej cenzúry bolo odsúhlasené ešte na jar v roku 1968 uznesením Výboru komunistickej strany Československa.
Ktoré noviny a časopisy boli najvýznamnejšie a čím?
Treba dať do pozornosť denník Pravda za vlády komunistickej strany, ktorý bol jej oficiálnym tlačovým orgánom. Pravda počas štyridsiatich rokov vlády komunistickej strany uverejňovala napríklad celé vyhlásenia, prehlásenia komunistickej strany.
Na druhej strane treba povedať, že veľmi obľúbeným časopisom v tomto období bola napríklad Slovenka, ktorá sa vôbec ako prvý časopis tlačil vo farbe. Pokiaľ ide o denník Pravda, v časoch svojej najväčšej slávy dosiahla náklad až okolo štyristotisíc kusov. Bolo to najmä z toho dôvodu, že Pravdu museli odoberať školy, štátne orgány a štátne inštitúcie.
Istý čas u nás bola snaha u nás vydávať aj denník Rudé právo, ktorý vychádzal u nás zhruba deväť rokov a neujal sa. Tak isto za vlády komunistickej strany u nás vychádzali noviny určené maďarskému ľudu alebo maďarským pracujúcim – bolo to ÚjSzó.
Keďže v tomto období už boli aj rozhlas a televízia, čím bol charakteristický rozhlas v rokoch 1945 až 1968?
Čo sa týka samotného rozhlasu, treba povedať, že vieme, aká bola situácia počas druhej svetovej vojny. Okrem oficiálneho vysielania z Bratislavy krátko vysielal aj Slobodný Slovenský vysielač v Banskej Bystrici. Respektíve sa musel kvôli snahe Nemcov zničiť toto vysielanie presúvať pomocou nákladného auta na rôzne miesta. Po oslobodení vysielač podobne ako aj iné médiá a štátne inštitúcie začal pôsobiť v Košiciach na oslobodenom území. Neskôr sa presunul do Bratislavy.
Po roku 1948 znova rozhlas podobne ako tlač (noviny a časopisy) boli kontrolované – ich obsah, a teda aj vysielanie Komunistickou stranou. Rovnako sa tak stalo so samotnou televíziou, ktorá začala vysielať z Prahy v roku 1953 a z Bratislavy v roku 1956. Spočiatku spadala priamo pod Ústredný výbor komunistickej strany.
Rozhlas bol v tomto období etablovaným médiom. Televízia bola vo svojich počiatkoch. Čakal ju technologický vývoj. Čakalo ju napríklad neskôr vysielanie vo farbe a nárast počtu televíznych prijímačov v domácnostiach.
Treba povedať, že televízia až do roku 1989 podobne ako rozhlas bola štátnym médiom. K tej transformácii prišlo až po roku 1989, respektíve v deväťdesiatych rokoch 20. storočia. A to aj celkovo politickej klímy, usporiadania u nás, zmenou moci, a teda aj prijatia legislatívy, ktorá umožnila vznik duálneho systému vysielania. To znamená koexistencia komerčných a verejnoprávnych médií.
Nesmelo chýbať informovanie o vpáde vojsk Varšavskej zmluvy v noci z 20. na 21. augusta 1968. Ako o tejto udalosti informovali médiá v prostredí Československa?
Československý rozhlas aj televízia vysielali to, čo sa dialo alebo prinášali informácie z masových stretnutí, ktoré sa konali napríklad v Prahe alebo v Bratislave. Na druhej strane prednedávnom jedna moja študentka písala diplomovú prácu práve na tému toho, ako o auguste 1968 informovala vtedajšia dobová tlač, najmä noviny Pravda alebo Smena. V mnohom informovali o týchto udalostiach neutrálne, „a to z dôvodu vtedajšieho režimu, teda kontroly“.
Čo je však potrebné podotknúť, že práve po príchode z Moskvy Dubček po podpísaní Moskovského protokolu vystúpil v Československom rozhlase s veľmi emocionálnym prejavom o stave, kde sa nedokázal držať emócií práve o tom, čo sa u nás deje.
Aké znaky mala cenzúra v období socializmu v rámci (mas)médií?
Cenzúra médií bola súčasťou komunistického režimu v Československu. Istá miera cenzúry fungovala aj za prvej republiky v rokoch 1918 až 1939. Taktiež za Slovenského štátu – podstatne významnejšia v rokoch 1939 až 1945. Po krátkom uvoľnení v šesťdesiatych rokoch, keď bola zrušená a následne obnovená v novembri a fungovala až do novembra 1989.
Oficiálne ju zrušil zákon, ktorý začal platiť v marci 1990. Táto novela zákona z roku 1990 nielen, že zrušila cenzúru, ale výrazným spôsobom uvoľnila podmienky pre fungovanie novín a časopisov. Tie mohli podľa tejto úpravy vydávať aj občania, prípadne zahraničné fyzické a právnické osoby, čím sa výrazne uvoľnil proces registrácie vydavateľov.
Zo všetkých zmien novelou zákona pôvodne prijatého ešte v roku 1966 bolo zrušenie cenzúry práve najvýraznejšie. Opätovne sa obnovilo už tým spomínaným Úradom pre tlač a informácií. Išlo o následnú formu cenzúry, teda represívna, ktorá viedla šéfredaktorov k tomu, aby nezamestnávali takých ľudí, ktorí by mohli spôsobovať komunistickej strane problémy.
Samotnú kontrolu tlače vyžadovali tzv. Moskovské protokoly, ktoré boli výsledkom jednaní medzi československými politikmi so sovietskym vedením v Moskve v roku 1968.V roku 1980 vznikol zastrešujúci Federálny úrad pre tlač a informácie, ktorý bol zodpovedný federálnej vláde, ale v skutočnosti spadal pod vtedajšiu Komunistickú stranu Československa.
Cenzori kontrolovali nielen tlač, ale aj knihy a do istej miery kontrolovali napríklad aj obecné kroniky, prípadne iné oznámenia. Ako som spomínal, tú relatívnu slobodu počas obdobia Pražskej jari definitívne zabrzdilo príchod vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968.
Snažili sa novinári počas obdobia komunizmu bojovať proti režimu? Ak áno, ako?
Vždy treba vidieť jednak oficiálny prúd, ktorý charakterizovali oficiálne a komunistickou stranou kontrolované periodiká. To bola, samozrejme, Pravda. Ale vieme, že na druhej strane tu bolo veľké množstvo autorov, spisovateľov, prípadne politicky a spoločensky nepohodlných ľudí, ktorí sa oficiálne nemohli vyjadrovať, a teda nemohli prispievať do oficiálnych médií. Napríklad ich literárne práce vychádzali formou samizdatu alebo vychádzali ako undergroundová alebo exilová literatúra. To bol, zoberte si aj prípad Dominika Tatarku, ktorý bol najskôr sympatizantom a členom Komunistickej strany.
Neskôr po vydaní knihy Démona súhlasu prezentoval kritiku strany. Následne bol zbavený členstva v nej. Nemohol teda oficiálne publikovať. Jeho diela boli vyradené z knižníc. Počas normalizácie pracoval ako lesný robotník. Niektoré jeho diela vyšli v zahraničí ako exilová literatúra, respektíve po novembri 1989 podobne ako diela mnohých iných autorov aj v knižnej podobe.
