Má sa človek báť staroby ?

Myslím, že označenie staroba - jeseň života, má ďaleko od tohoto ročného obdobia. Pohľad na jesennú prírodu vo mne vyvoláva príjemné pocity...príroda vyzerá ako jedna obrovská maľba. Ale čo sa týka prirovnania k ľuďom, skor by som povedala....že tak ako stromy strácajú listy, ľuďia strácajú silu... strácajú dostojnosť.Mala som tú možnosť a strávila som posledné mesiace života tvz.jesene života so svojim starým otcom. Náš vzťah bol zvláštny....nikdy som sa s ním veľmi nebavila, keďže bol maďarskej národnosti a ja som po maďarsky nevedela dobre. Jediná naša spoločná komunikácia bola, že keď som tam prišla pozdravili sme sa, on sa ma občas spýtal ako sa mám a to bolo všetko. Ešte na narodeniny som mu chodila popriať všetko dobré a dala som mu bozk. Mala som pocit, že to tak bude vždy...mohla som sa viac snažiť , ale mne to asi tak vyhovovalo.Zmena nastala, keď dostal porážku...zmenil sa celý moj postoj k nemu. Zrazu sa stalo, že aj keď mal troch synov,takmer všetci ( okrem ocina a maminy)sa od neho odvrátili...výhovorky , typu - nejdem za ním do nemocnice, lebo sa nemožem pozerať na to ako trpí, tiež padli. Vo mne sa niečo zlomilo a bolo mi ho strašne ľúto. Začali každodenné návštevy na oddeleniach, ktoré si ho podávali hore-dole. Videla som ozaj ťažké stavy po porážkach...keď niekto na izbe ešte jeden deň bol a dýchal, na druhý deň už bola jeho posteľ prázdna.Pametám sa, ako som prišla za nagyapom prvý krát. Nikomu doma som nepovedala,že idem za ním...keď som vošla do izby videla som jeho prekvapený pohľad - ja som bola asi posledná, koho čakal. Jeho stav bol tak vážny , že bol ochrnutý na pol tela, nemohol rozprávať. Zobúdzať sa s pocitom, že opeť je tu nový deň a človek nie je schopný nič len ležať a ležať, nie je schopný rozprávať a čakať, kedy sa jeho utrpenie konečne skončí musí byť strašný.Keď som za ním bola prvý krát, nevedela som čo robiť...kam sa pozrieť..poveda´t niečo ?...postupne som sa naučila ako sa "správať", kedy mlčať, kedy niečo hovoriť...a z jeho strany nastal tiež pokrok. Už to nebol len pasivne ležiaci človek. Snažil sa, tak veľmi sa snažil a chcel urobiť pokrok. Učila som sa s ním rozprávať, ale nešlo to. Rozumeli sme si bez slov..pametám sa na jeho úsmev, keď som vstúpila do izby. A zrazu som to bola ja, ku komu mal důveru.Vidieť ako sa zrazu pred vami rozplače človek, ktorý je takmer o 60 rokov od vás starší....pohne aj tým najtvrdším srdcom. Nikdy som nevidela muža plakať. Vraví sa , že chlapi neplačú...ale prečo je to tak ? Veď to nie je prejav slabosti...je to prejav utrpenia, aspoňv tomto prípade.Jeho jediným snom bolo, ísť domov...umrieť doma. Vedela som to. Ale nedalo sa....jedna strana chcela, druhá bola proti. Mne neostávalo nič iné, len ďalej chodiť za ním do nemocnice, držať ho za ruku a hladiť keď plakal...a hovoriť, že všetko bude dobré, ajkeď ja sama som tým slovám neverila.Nikto z nás nevie ako skončí, ale predsa každý človek má nárok na důstojnú starobu. A predsa, koľko je ľudí v roznych opatrovateľských centrách , na doliečovakoch. Z ľudí, ktorí boli pred pár mesiacmi aktivní , sa stali pasivne telá, ktoré čakajú na to, kedy ich niekto prebalí, kedy ich niekto otočí, dá sa im napiť....a čakajú na to, kedy príde ich koniec.Každý raz musí zostarnúť, ale pritom všetci rodičia v podvedomí dúfajú, že ich deti, ktoré sa snažili viesť celý život tou správnou cestou sa na konci ich života od nich neodvrátia a postarajú sa o nich. Bohužiaľ, dnešná situácia to mnohým nevyhovuje, či už z finančného hľadiska, alebo v dosledku pracovnej vyčerpanosti .A ja mám strach. Strach z toho, aby moji milovaní rodičia neskončili tak ako večšina ľudí, že sa o nich nebudem mocť postarať....