Každý má svoj vlastný príbeh. Zoznam autorových rubrík: Zo života, Ja a hudba, Z medicínskej pôdy, Srdcové záležitosti, Zamyslime sa .., Ireland, Súkromné, Nezaradené
Nevadí im, že idú po hlavnej a v protismere. Alebo cez stred cesty, kedy neuhnú ani doprava ani doľava, aby ukázali, kto je pán. Radi sa odpoja od stáda a idú na prechádzku, napríklad aj do vašej záhrady, obžúvajú kríky, nazerajú cez sklenené dvere dnu a búchajú do nich hlavou.
Dingle je malé mestečko na juhozápade Írska, kde domáci žijú väčšinou z turizmu, farmárčiny a rybolovu. Na menej ako 2 tisíc obyvateľov pripadá až 50 pubov. Život je tam akoby pár rokov dozadu, mimo sezóny pokojný, ľudia sú priateľskí, majú veľa detí a neporiadok nielen v dome ale aj v aute.
Niekedy je lepšie mlčať ako hovoriť. Niekedy fotografia hovorí sama za seba a nie je potrebný komentár. Pár mojich obrázkov s komentármi, ktoré hádam nič nepokazia.
Druhé pokračovanie mojich amatérskych záberov z Írska.
Keď sa povie Írsko, prvé čo mi napadne je dážď, vietor, ovce a kravy, farmári s neodolateľnou vôňou hnoja. Ale táto krajina má svoje čaro, hlavne vidiek, kde som strávila posledný rok. Ponúkam vám pár svojich amatérskych obrázkov.
Neviem koľko som mala rokov, keď som zistila, že Ježiško k nám nechodí ani cez balkón, ani cez dvere a konečne som pochopila, prečo sme stále museli čakať na rodičov pred činžákom, keď sme šli do kostola. Sklamanie prebolelo a začalo darčekovanie aj z mojej aj z bratovej strany.
Aj upratovanie má niekedy svoje čaro. Vtedy keď pri ňom nájdete spomienky. Spomienky na detstvo zachytené v obrázkoch, starých zošitoch alebo v obaloch od žuvačiek Pedro. Starý zošit od starej mamy, v ktorom sú ešte jej poznámky zo zdravotnej školy a vaše čmáranice.
Narodila sa ako druhorodená a zo strany určitých členov rodiny to občas tak pociťovala. Aj keby bola chlapec asi by sa tým nič nezmenilo, lebo nebola prvorodená. Na rodinných stretnutiach sa vždy spomínalo to, ako stále plakala, aj keď mala už dvadsať rokov a možno aj keď bude mať štyridsať, vždy sa nájde niekto, kto jej to pripomenie.
Keď som sa rozhodla ísť na medicínu, tak som si dala záväzok, že ak doštudujem, nikdy nezoberiem od pacienta žiadnu " obálku", kávu, dezert, alebo úplatok. A tak keď som nastupovala na prax ako sestra som bola sama zvedavá, či sa s takouto situáciou stretnem. A stalo sa.
Keď som prišla na oddelenie, Pán vedúci tam už bol päť týždňov. Neviem kto mu dal túto prezývku, ale podľa všetkého sa ujala a tak ho oslovovali aj jeho spolupacienti. V jeho chorobopise sa písalo, že v dôsledku genetickej poruchy, ktorá poznačila jeho intelekt, bol zbavený svojprávnosti.
"To nie je fér." Koľko krát si to človek povie. To nie je fér, že on má vyšší plat ako, že ona pokračuje v škole a mňa vyhodili, že jej otec pracuje a ten môj je bez práce....To nie je fér, že práve on/ona má rakovinu.
Dôvody k rozvodu sú rôzne, ale novým trendom je rozvádzať sa z finančných dôvodov. "Nový trend" nie je možno tým najlepším výrazom, ide skôr o smutné skonštatovanie, že ľudia v hmotnej núdzi, ktorí nemajú právo na finančný príspevok od štátu a nemajú z čoho žiť, pristúpia ku krajnému riešeniu svojej situácie a rozvedú sa.
Malá detská rúčka ukrytá vo veľkej teplej dlani. Ako to už bolo dávno...ale aj dnes pre mňa tvoja dlaň znamená návrat do detstva a pocit bezpečia.
Špenát, rezance s kapustou, lečo, paradajková polievka zo závodnej jedálne, plnená paprika... jedlá, ktoré odmietam odmalička. Trochu zahanbene som si na to spomenula na prednáške o pre nás nepredstaviteľnej biede v Keni.
Ako zavítalo jarné počasie, na uliciach môžme strenúť častejšie mamičky s malým uzlíkom omotaným okolo ich hrude. A možno sa v každom znás objavia materské city, pri pohľade na toto dojemné spojenie matky a dieťatka, ktoré ešte nedávno spinkalo v jej brušku a teraz si spinká na jej hrudi.
Včera v Tescu. Ľudia znudene stoja v dlhých radoch na pokladňu, keď tu zrazu z jedného radu vybehla mladá žena, že ju okradli a bežala za niekým.
Presne pred rokom som navštívila v Prahe jedno súkromné zubné centrum v centre mesta. Sama od seba by som tam asi nikdy nezablúdila vzhľadom na trvale poloprázdnu peňaženku, ale bolo to už vybavené a drôtik, ktorý mi vzadu fixoval zuby sa mi nepríjemne zapichával do jazyka, inú možnosť som nemala.Išla som tam s naivnou predstavou, že 500kč mi bude stačiť a ešte mi ostane aj na zmrzlinu:)
Keď som šla v sobotu z plávania, tak som opäť raz zvolila cestu domov autobusom miesto pešobusom.Aj keď v autobuse bolo dosť miesta, stála som. Oproti sedel muž a pri ňom spokojne ležal krásny havino.
Ako sa dozvedáme na psychologickej propedeutike, ešte stále v dnešnej spoločnosti pretrvávajú zábrany ísť k psychológovi resp. psychiatrovi. Aj keď sa čoraz častejšie objavujú v médiách psychologické poradne, kde im napíšete o svojom probléme, nemusíte sa ani podpísať a za pár týždňov sa dočkáte odpovede, ísť za ním osobne ? To radšej nie. Takto všetko prebehne v tichosti a tajnosti, nik sa nedozvie, že ste to práve vy,kto žiadal radu o pomoc. A to je to hlavné, nedozvie sa to nik.
Neviem, či sa mi podarí slovami vyjadriť presne to o čom chcem písať, ale pokúsim sa. Keď som raz v noci prepínala rádio, zastavila som sa pri jednej relácii, kde bol telefonický vstup. S moderátorkou tam bol prítomný ešte nejaký terapeut, ale nespomínam si presne. Volala pani na dôchodku, ktorá má tri dospelé, rozvedené deti. Dcéra ma ťažkú formu ekzému, ktorý jej okrem tela zjazvil hlavne dušu. Jeden syn má schizofréniu a druhý trpí tiež nejakou psychickou poruchou.
