"Nový" článok

Začalo sa to najprv tým, že cestou na nádražie som počula čudné zvuky. Nedalo sa to k ničomu prirovnať, možno tak ku krochkaniu.Zrazu sa môj nervový systém zaktivizoval a všetky zmysly spozorneli. A tu ľaľa - bezdomovec skrútený do klbka si spokojne chrápal na lavičke. Bolo to trochu komické, ale zároveň dosť smutné. No a vtedy som si pomyslela, že sú aj horšie veci.Cestou v metre si oproti sadla pomerne mladá stará mama s asi tak ročným vnúčikom. Chlapček strhol všetku pozornosť cestujúcich na seba. Veľkými "kukadlami" pozeral, čo sa to tam okolo neho vlastne deje. Potom sa začal pozerať po ľuďoch a na každého sa usmial. Aj na mňa. Ten malý človiečik si ani neuvedomil, akú radosť tým svojim nevinným bezzubým úsmevom spôsobuje ostatným.Zamračené a ospalé tváre sa rozžiarili. Niekedy stačí naozaj málo k tomu, aby sa človek úprimne usmial na toho druhého .Potom som si prečítala článok v novinách o mladej dievčine približne v mojom veku, s ktorou sa život od malička nemaznal a teraz, kedy by mala začať novú budúcnosť, prehráva svoj boj s rakovinou. Ale napriek všetkému sa nevzdáva a bojuje ďalej. Poobede som išla na hudobný veletrh. Do električky nastúpil chlapec v doprovode rodičov. S bielou paličkou a tmavými okuliarmi. Na tom veletrhu som ich stretla. Z výrazu chlapcovej tváre bolo vydieť, že je tým nadšený podobne ako ja. Kým ja som nevedela kam skôr pozreť, on ohmatával klavíre a rodičia mu opisovali ako to tam vyzerá.Vyskúšala som si všetky možné koncertné krídla, hrala som bez trémy, ľudia ma počúvali a bola som šťastná.Šťastná z toho , že vidím, že mám kde bývať, že sa ráno na mňa usmial malý chlapček a hlavne že mám rodinu a sme zdraví. Aj keď sú tu problémy, ktoré sú nedoriešené, ale v porovnaní s osudom tých troch ľudí sa mi zdajú smiešne.Niekto raz povedal, že opravdové šťastie sa skladá z drobných radostí, ktoré človek zbiera na svojej ceste životom a myslím, že je to pravda.