Smutný výlet do okrajovej časti Nairobi

Hlavné mesto Nairobi, centrum plné nablýskaných hotelov, upravených parkov, že vraj pre európana pomerne lacná dovolenka, výlety do safari... Šesť zástaviek autobusom od centra sa však človek ocitá v inom svete, svete obrovského smetiska, hladu a chudoby. Kibera - to je najväčšia okrajová štvrť, kde akoby sa zastavil čas. Neexistuje tu elektrina, pitná voda, ale zato je všade prítomná špina, výkaly a hmyz. V týchto okrajových štvrtiach žije asi 2 milióny ľudí. Tí šťastnejší sa tlačia v plechových barabizniach, jedia a spia na dlážke. Tieto štvrte sú plné detí, starého človeka tu nenájdete. Priemerný vek, ktorého sa dožívajú dospelí je 35 rokov. Väčšina z detí je infikovaných HIV. V smetiach, ktoré sem vyvážajú z centra, deti hľadajú zbytky zeleniny, alebo akéhokoľvek jedla. Rodiny sú početné, okolo 12 detí, kde to najstaršie sa stará o ostatných súrodencov, keďže väčšinou sú už siroty. Existujú tu akési primitívne školy a škôlky, bez lavíc, stoličiek a tabule, kde si ešte žijúci rodičia "odkladajú" svoje deti cez deň, aby mohli ísť žobrať. Žobrú dospelí, žobrú deti. Deti si pri žobraní prilepujú k nosu tubu s lepidlom, aby mali voľné ruky na žobranie, ale hlavne aby necítili hlad. A smrť na dôsledky lepidla je pre nich menej bolestivá ako pomaly umierať na AIDS.Obdivuhodná je ich viera v Boha. Veria, že Boch ich má rád, že po smrti sa budú mať dobre. Majú aj "kostoly", kde sa pravidelne schádzajú. Kostol v ich prípade vyzerá rovnako ako ostatné plechové búdy, len na dverách je kriedou nakreslený kríž a drevený kríž je aj na streche. Oltár predstavuje pár zapálených sviečok na podlahe a farár im číta z Biblie. To, že majú toľko detí pripisujú tiež Bohu. Boh má deti rád. A na otázku, ale veď predsa Boh nevidí rád to, že z 12 detí 5 zomrie, odpovedajú, že oni si spravia druhé deti. Takisto tu existuje naivná predstava , že styk s pannou, ich očistní od AIDS.Sú to ľudia, ktorí žijú na okraji spoločnosti, odrezaní od ostaních štvrtí 3metrovým múrom, za ktorý keď sa dostanú ich zastrelia ako psa. Existuje tu rasizmus, ale nie medzi bielym a čiernym, ale medzi bohatým a chudobným.Keď človek počúva toto rozprávanie, chytá ho márnosť. Márnosť nad tým, že nemá ako pomôcť, že všetko je jeden začarovaný kruh. Sám nič nezmôže, maximálne aby čiastočne utíšil svoje svedomie, pošle nejakú darcovskú sms a to je všetko.Na prednáške bolo ale poukázané aj na charitatívne organizácie a na adopciu na diaľku, kedy sa bohužiaľ často stáva, že peniaze neputujú tam , kam by sme si mysleli a niekedy sa stane, že 90% z vyzbieranej čiastky putuje na konto organizácie a 10% na skutočnú pomoc.Celé je to jeden veľký začarovaný kruh. Pomoc obyčajných ľudí podľa študenta, ktorý sa tam vybral na vlastnú päsť spočíva v tom, že im človek ukáže, že ich osud im nie je ľahostajný. Že predsa aj keď tým deťom ostáva na život len pár rokov, ich človek nezavrhne a nezatvorí pred tým oči. Toto je moje prerozprávanie prednášky o Keni. Ale takého osudy nie sú len v Keni, sú všade vo svete.