Ako som začala boj s trémou ( I.)

Tak nejako prebiehalo moje prvé vystúpenie po štyroch rokoch...vlastne to ani nebolo vystúpenie, hrala som z not, mala som oblečené rifle...ale boli tam ľudia, ktorí ma počúvali a mne viac nebolo treba.Tréma....toto strašné slovo ma ničí už dobrých pár rokov a jediná zmena ktorá v mojom postoji k nej nastala je tá, že som sa konečne rozhodla niečo s tým urobiť...niežeby som sa už predtým nesnažila o zmenu ...skúšala som jogu, dokonca som na gympli navštívlila aj detskú psychologičku, lebo som sa obávala toho, že na maturite zlyhám....ona mi najprv urobila IQ test a zistila že moje IQ je celkom vysoké...ale bola som tam len 2x lebo mi nebola sympatická.11rokov som chodila do ZUŠ, patrila som medzi najlepších žiakov a s tým boli spojené vystúpenia a súťaže a samozrejme tá strašná tréma, ktorá ma omezovala a rozhodovala za mňa...prednesy som mala tak nacvičené, že som to mohla kľudne hrať so zavretými očami a keď som vystúpila pred ľudí...očami som blúdila po klávesoch a dúfala že sa trafím....potom sa mi to v hlave trochu polietlo a pametám sa na to ako som naliehala na našich aby ma vyhlásili z hudobnej...a keďže sa so mnou už ďalej nedalo ocino jedno poobede išiel oznámiť učiteľke, že končím. Nechcela som tým praštiť preto, že by ma to nebavilo, naopak milujem klavír ale už som nevládala prežívať stále dokola tie strašné stavy pred vystúpením. Učiteľka s tým samozrejeme nesúhlasila, naši boli smutní a mne neostávalo nič iné ako sa pozbierať a ísť na ďalšiu hodinu. Tak som to nejako vydržala a po treťom ročníku som prestúpila do BS na gympel a tým sa pre mňa všetko skončilo. Zbavila som sa sice vystupovania, ale tremy nie.Keď som bola naposledy doma, pozerala som reláciu, kde tento problém rozoberali a psychológ aj ľudia ktorí mali podobné problémy tvrdli, že sa toho dá zbaviť ak človek naozaj chce.....teraz sa mi to v hlave zase trochu pomotalo a máme na koleji klavír , tak tam trávim podstatne viac času ako nad knihami a miesto toho aby som šprtala celé dni a noci , ja som si nakúpila noty a mala som z nich takú obrovskú radosť ako keď dieťa dostane novú hračku a všetky tie chvíle strávené dole za klavírom sú ako balzam na moju dušu, neviem či to niekto pochopí, ale hudba pre mňa znamená strašne veľa a je mi neskutočne ľúto , že sa o tú krásu nemožem podeliť aj s publikom.A tak sa mi naskytla príležitosť hrávať v kostole po kázni niečo pomalé , aby sa ľudia mohli zamyslieť....samozrejme som to odmietla, hoci nejde o nejaké komplikované skladby možem hrať z not, ale predsa....až teraz po troch mesiacoch som si to rozmyslela a súhlasila som.Sobotu večer som písala našim, že sa už normálne teším na nedelu - to bolo prvý krát ako som sa tešila na vystúpenie...lenže prišlo ráno a karty sa obrátili.Zobudila som sa v miernom napetí , ale stále som si opakovala - to musíš prekonať,bohužial mozog vysielal zlé signály, nejaký ten nervus mi podráždil dostatočne tráviaci systém a ja som podstatnú časť rána strávila na záchode.....v kostole som si sadla dopredu, kedže klavír bol pred oltárom, aby som nemala ďalekú cestu...sedela som, nervozita sa stále viac a viac ohlasovala, začali mi chladnúť prsty, tak som si nevliekla rukavice. Nepomohlo. Ruky sa mi potili viac a viac. Srdce čoraz častejšie ohlasovalo svoju činnosť. Absolutne som sa nemohla sustrediť na kázeň. Ešte rýchlo som si prečítala celú skladbu. Kedy už skončí ?!...a konečne som sa dočkala. Rukavice som stiahla dole. Neviem ako som sa dostala ku klavíru, lebo tieto situácie sú pre mňa ako zlý sen. Pametám sa len na to ako som si suverénne vyhrnula trasúcimi sa rukami rukáve až po lakte. Chcela som začať od - g- ale ešte som sa radšej pozrela a v notách bolo -h-. Začala som . Kostolom sa ozývali prvé tóny prelúdia, ktoré bolo tak krásne, ale ja som len automaticky hrala. Bum-bum-bum....myslela som , že tlkot srdca prehluší hudbu. Začali mi trpnuť prsty, krv sa mi nahrnula do tváre a ja som mala pocit že zhorím. Stále som si opakovala že to musím prekonať.Posledný akord....rozmýšlala som kedy mám pustiť klávesu. Nič som neurobila tak ako ma učili, že pekne nechať odoznieť tón, ruky položiť na kolená, chvíľu posedieť a potom odíť. Všetko naopak. Rychlo som zhrabla noty a trielila na miesto. Nemala som odvahu pozreť sa ľuďom do očí.Sadla som si a so sklenenou hlavou som sa spametávala zo šoku. Srdce neustále pumpovalo a pumpovalo, tvár mi horela. Postupne sa mi vyjasnila myseľ a bola som sklamaná sama so seba.Zahrala som dobre, myslím že ujo Chopin by bol so mnou spokojný, ale nie ja. Tréma opeť raz nadomnou vyhrala. Ale prečo ??? Tak veľmi som sa jej chcela zbaviť.Takže z tohoto zápasu vychádzam ako porazená, 0:1. Ale nevzdávam sa.Túto nedelu hrám opeť a dúfam, že už bude remiza.