Ako som začala boj s tremou ( II.)

Už som sa netešila že budem hrať...bolo mi to v podstate jedno - v sobotu, neviem prečo, možno preto, lebo som celý víkend strávila nad knihami a vobec mi to nešlo do hlavy....skúškové sa blíži strašnou rýchlosťou a ja toho ešte toľko neviem..pomóoooc.Nedeľu ráno som ledva vstala z postele. Neznášam skoré vstávanie. Žiadne napetie, žiadny průjem. Do kostola som došla ešte v polosne, ale čoskoro som sa prebrala. Fino( farar)mi povedal že budem hrať na začiatku...a tieto slová zaposobili na mňa ako studená sprcha.Hneď som sa prebrala.Na jednej strane to bolo dobré, lebo som nemusela aspoň čakať na to kedy konečne pojdem hrať, ale na druhej strane nebol čas na nejakú tú psychickú prípravu.Zvony dozneli a ja som vyšla.Mala som čudný pocit...neviem ho opísať...ako keby som mala strach a zároveň nemala...ale necítila som žiadnu istotu. Tentokrát som si zafixovala od ktorého tónu mám začať. Začali sa mi triasť prsty a čím ďalej som hrala, tým viac mi to prekážalo. Netrpli mi ako minule, ale neviem čo je horšie, či trpnutie alebo tras. Srdce mi nebilo napoplach, ani do tváre sa nenahrnulo toľko krvi. Snažila som sa uvoľniť a počúvať sa....ale nedalo sa. Pritom tá skladba bola krásna a v kostole sa nádherne rozliehala. Piatok a sobotu som si ju x-krát prehravala , bola som úplne uvolnená a hrala som ju ako vo sne. Ale pred ľudmi som sa opeť zablokovala. Dohrala som, podržala tón, počkala a až potom som odišla. Nekráčala som so sklonenou hlavou, pozerala som sa rovno ľuďom do očí....možno som sa cítila o čosi spokojnejšie ako naposledy , ale nebolo to to pravé a asi nikdy ani nebude.Mnohokrát som rozmýšľala, zo čoho pramení ten moj obrovský strach...ale na nič som neprišla. Možno je to z toho.....že prvé roky na ZUŠ som mala hroznú učiteľku. Dodnes sa pametám na jej tučné prsty s dlhými nechtiskami, nalakované otrasným červeným lakom. Vlasy mala tak natupírované a nalakované , že jej stáli kolmo na hlave. Mala som ju od prvého ročníka a strašne som sa jej bála. Už od detstva ako som kráčala na hodinu som cítila že mi postupne bije srdce viac a viac. Občas ma posielala do obchodu na makové buchty a dodnes keď ich vidím si na ňu spomenie. Keď mala dobrú náladu čo bolo zriedka, mi dala z tej buchty. Už sa presne nepametám koľko rokov ma učila, lebo prišiel zlom. Nejako som si zvykla na to že na mňa kričala a drgala do mňa. Vždy som na hodine sedela stuhnutá. Raz mala strašnú náladu a nebola s ničim spokojná. Vyvrcholilo to krikom a tým že nechty si dala do dlane a tou zovretou rukou som dostala po hlave . Začala som plakať a to ju ešte viac naštvalo. Našťastie bol už koniec hodiny, dostala som 5-ku a to bola moja posledná hodina s ňou.Maľovali sme byt , prišla som s plačom domov a naši hneď nechali všetko tak a išli za riaditeľkou. Preradili ma k inej učiteľke a ja som myslela , že je koniec...ale nebol . Moja druhá učiteľka bola na mňa milá , ale ja som ten strach neprekonala a stále mi pred hudobnou začalo prudko biť srdce a často sa stávalo že sa mi na hodine začali triasť prsty.....a trasú sa mi dodnes.Neviem či je to tými nepríjemnými zážitkami , alebo podstata veci je niekde úplne inde.....ale jedno je isté, že ma tréma stále neopustila.....mojím snom je raz si zahrať na obrovskom krídle Chopina alebo Beethovenovu patetickú sonatu bez búšenia srdca, trpnutia a trasu prstov. Len tak si hrať a mať radosť......