Biela palička

Konečne som dostala odpoveď, ale bolo to len také zahundranie.Celú cestu mládenec spal, trochu pochrapkával ,ja som sa učila a nevšímala som si ho.Až keď sme prichádzali do hradca, začal niečo vyťahovať a rozkladať. Bielu slepeckú paličku. Ach jáj, spomenula som si na svoju rannú nervozitu a cítila sa trapne. Opýtala som ho, či mu môžem nejako pomôcť. Najprv mi len ďakoval, že to zvládne sám, ale potom súhlasil. No len ja som v živote nepomáhala nevidiacemu. Tak som sa zodvihla a išla prvá, no a on chudák tam stál v autobuse a čakal, že ho budem viesť. Ráno som skoro vstávala, posledné dni tým, že denne cestujem hore-dole málo spím a tak mi niektoré veci pozde dochádzali. Ale nakoniec som mu hádam trochu pomohla vystúpiť z autobusu a odviedla som ho na MHD a naložila na príslušný spoj. Síce sme najprv išli ako opitá dvojica, lebo ja som si stále neuvedomovala že ten človek nič nevidí a je závislý na mne. Ešte sme sa pri tom rozprávali, takže občas som ho chudáka takmer naviedla rovno do ľudí, ale nakoniec sa nám podarilo zosúladiť chôdzu.Vykľul sa z neho sympatický študent, ktorý mi strašne ďakoval za pomoc. A ja som sa vo vnútri dosť hanbila za to ráno.Cestou v trolejbuse som rozmýšľala, aké je kruté nič nevidieť. Málokedy si to uvedomíme, pretože, to že vidíme berieme ako samozrejmosť. Keď je na semafore zelená - prejdeme, keď je červená-stojíme. A keď je tma - rozsvietime.Ale im nemá kto rozsvietiť. Celý život sú obklopení čiernou, hustou tmou. Nevidia krásy jesennej prírody.....zatvorila som si oči a skúsila tak ísť. Nešlo to. Musela som ich otvoriť a predo mnou bol krásny jesenný deň.