Dieťatko v kočíku

A o tom ako moje sebavedomie klesá hlboko pod bod mrazu ani nehovorím. Ale o tom ako sa mi darí/nedarí nechcem moc písať.Len sa mi stala taká vec dnes cestou autobusom, že som sa trochu vzchopila a uvedomila, že život nie je len o neúspešných skúškach a následnom zvažovaní, či táto škola je pre mňa alebo nie.Do autobusu nastúpila mladá mamička s kočíkom. Sedela som tak, že som priamo videla, čo ten kočík skrýva. Bolo tam nádherné bábatko s modými očkami. Bolo tak krásne a tak nevinné, že viac už ani nemohlo byť. Mamička sa na neho pozerala, ono na ňu a to silné puto čo bolo medzi nimi bolo dojemné. A to malé sa usmievalo, drobnými prštekmi si pridŕžalo pod bradičkou deku. Ešte nikdy som nevidela taký malý zázrak. A keby ste videli tie malé ručičky, boli ako z porcelánovej bábiky. A ono ich vystieralo a hneď zase krčilo do dlaní. Pre niekoho kto nemá skúsenosť s takýmito malými deťmi , teda pre mňa ,to znamenalo ako pohladenie na duši. Zrazu vidíte že život je o niečom inom ako o stálom nerváčení sa nad knihami.Ten obraz ktorý som mohla pár minút pozorovať mi veľmi pomohol. Keď si už človek myslí, že život nemá zmysel, lebo všetko čo robíte sa obracia proti vám, že všade je toľko krivdy a nespravodlivosti, toľko bolesti a zrazu je tu nový človiečik, ktorý ani nevie čo všetko ho v živote čaká, koľko prekážok bude musieť zdolať. A jeho momentálnou činnosťou je len sa napapať a spinkať. A rozdávať svoj nevinný úsmev aj na obyčajných okoloidúcich ľudí.Autobus zastal, mamička s kočíkom vystúpila, bábatko zatvorilo modré očká. Ja som vystúpila tiež, s nádejou, že hádam bude lepšie.