Dva roky v živote medika

Nemožem povedať, že by som mala kľudný spánok, lebo som stále nemohla uveriť, že poslednú skúšku, s ktorou som sa trápila dva roky som konečne urobila. Stále mi v hlave vírilo učivo, rozmýšľala som čo ešte neviem , mozog nie a nie vypnúť a stále ma vyrušoval tým , že mi pripomínal celé tie litánie, ktoré som sa drvila zo 7 kníh. Mala som pocit, že to nie je noc po skúške, ale noc pred skúškou.Možem povedať, že včera som tak trochu prekonala seba samú. Toto štúdium nie je prechádzka ružovou záhradou, ale skor obrovským pralesom, v ktorom som sa stratila. Neviem, či tento článok niekoho zaujme, ale možno keď dostanem zo seba to , čo som dusila dlhé mesiace, možno mi bude lepšie a ja konečne pocítim radosť z toho, že som sa dostala ďalej. Pretože teraz som celou tou školou len znechutená . Nemožem sa radovať. Včera ako som vyšla od examinátora som už bola polomŕtva a ľudia na chodbe si mysleli, že ma vyhodil, lebo som sa tvárila ako kopa nešťastia.Ono sa to všetko začalo tým ako som nastúpila na túto fakultu. Nejaké tie skúšky vyšli, iné vyšli na druhý, tretí pokus a človek mal pocit, že skúškové trvá celých tých desať mesiacov výuky. A tak keď začalo letné skúškové obdobie, tak už ani moc síl nezbývalo. Kým ostatní buď to brigádovali, alebo ležali celé dni niekde u vody , ja som trávila celé prázdniny nad knihami. Moj denný režim vyzeral asi tak , že skoro ráno budíček a spať sa išlo pozde, žiadna telka, žiadna voda. Ale človek si povie, že veď to má určite zmysel, urobím skúšku a potom mi ešte ostanú dva týždne do začiatku nového šk. roka.No len nie, vždy to vyjde a ak už idete na tretí pokus v septembri, tak vám to je v podstate už jedno, lebo ak to beriete poctivo, viete že je to len o šťastí a nálade examinátora. Tak som sa tam teda v septembri vybrala , no a čo čert nechcel dostala som sa k osobe, ktorá už mala zakázané skúšať kvoli prístupu hlavne k ženskej časti populácie. Takže to dopadlo zle a pre mňa sa načas zrútil svet. S nikym som nechcela hovoriť o tom , čo sa tam stalo, izolovala som sa od rodiny a známych a v meste som sa bála, že stretnem niekoho, kto sa ma bude pýtať na školu a ja budem musieť povedať pravdu.Nejako to prebolelo, aj keď moje sebavedomie bolo hlboko dole. Ale povolili mi po dlhých peripetiach opakovať a ja som začala pekne od začiaku. Opeť prišli pocity, ktoré boli spojené so stretávaním spolužiakov, ktorý boli už vo vyššom ročníku. Hanbila som sa ako pes a občas sa tvárila, že ich nevidím. A noví spolužiaci ? Tí sa od repetentov stránili a doteraz sa s večšinou ani nezdravím. Ale nejako moc im to nezazlievam, pretože aj ja som sa minulý rok na repetentov pozerala tak, že buď sú buď blbí, alebo flákali. Teraz to už všetko samozrejme vidím inak. To nie je ako na základnej škole, že sa opakuje kvoli tomu, že niekto školu fláka. Ale stále mi je nepríjemné hovoriť ľuďom, že opakujem. A niektorí doma o tom ani nevedia a myslia si , ktovie aká šikovná ja tá Beatka....Tak som si to teda pretrpela, učila sa to čo celý rok predtým, občas nejaká tá brigáda a tak. Som si zaumienila, že si teda aspoň najdem priateľa, keď už nič iné. Ale ako to býva, keď si niečo človek zaumieni, tak to večšinou nevyjde.Prišiel deň D, tešila som sa , že to už konečne budem mať za sebou a začnú prázdniny. Ale sa stalo to, čo nik neočakával, teda hlavne ja nie, že examinátor bol zrejme už znudený a tak sa do mňa zavŕtal a chcel odo mńa veci, ktoré akosi nikde neboli. Takže po dvoch rokoch som bola opeť na začiatku.Nechcela som už viac pokračovať. To čo som si musela vytrpieť nikomu neprajem. Viem, že sa stávajú aj horšie veci, škola nie je všetko, ale predsa to človeka položí na lopatky a už nemá chuť sa postaviť a bojovať ďalej. Načo ? Veď to nemá zmysel a aj tá štipka sebavedomia čo mal , sa vyparila. Bolo to dosť nepríjemné, pretože to dá zabrať aj psychike. Dala som si pauzu. Týždeň som len spala a naberala sily a prihlásila sa na ďalší termín. Ale robila som to viac menej z povinnosti a nie kvoli tomu , že som to chcela. A ten odpor s akým som každý deň otvárala knihy a čítala si to stále znova a znova. Už som viac nemohla a mala som pocit, že ak to tentokrát nedopadne dobre, tak skončím niekde u psychiatra.Večer mi ešte volali naši, čo ma dosť rozľútostilo, ale povedali mi ,že stoja pri mne nech sa stane čo sa stane. A to ma ukľudnilo. Ráno som sice musela prekonávať obrovskú únavu a nevoľnosť celou cestou, ale som si hovorila, že som sa neučila predsa toľko kvoli tomu, aby som tam niekde odpadla. Ale tá únava bola príšerná. Na príprave som musela mať zatvorené oči a podopierať si hlavu. Tentokrát som sa dostala k niekomu kto má aj ľudský prístup.Po troch hodinách som odtiaľ vyšla ako po ťažkom porode. Smutná a vyčerpaná. Ale to čo mi povedal examinátor pred všetkými mi asi bude ešte dlho znieť v ušiach : " Vy toho víte strašne moc. Opradvdu víc jak Ste tady řekla a víc jak si myslíte. Len působíte moc vystřašeně, tak kousek života do toho, sakra vždyť Ste nejaká ženská !"....po tom ako som si myslela, že som fakt úplne tupá boli tieto slová ako balzam na moju boľavú dušičku.A tak sa nikdy nevzdávajte v tom čo chcete robiť. Síce Vás to možno odradí ako mňa, ale na druhej strane budete už tak obrúsení, že Vás už čosi len tak nerozhádže.