Môj prvý odber

Keď nám minulý týždeň na prednáške oznámili, že sa bude brať krv,tak to väčšinu ľudí nepotešilo ( ani mňa ). Hneď som to oznámila mamke, aby mi poslala nejaké užitočné rady. Doteraz vždy keď mi brala krv, som sa na to nemohla ani pozreť, z ihly som nemala dobrý pocit a naši mi vždy poznamenali, že som si asi zmýlila povolanie.Tak som sa cez víkend snažila na to psychicky pripraviť. Zaobstarala som si potrebný materiál, len obeť sa nenašla a tak mi pod ruky padlo to , čo domácnosť dala. Najprv paradajka a potom listy čínskej ruže. Ani s jedným, ani s druhým to moc nešlo, ale aspoň ten pocit, že už držím ihlu v ruke a pichám.Utorok na praktikách samozrejme nebol dobrovoľník, ktorý by sa nechal pichnúť doktorkou, potom zase nebola prvá dvojica, ktorá by si to vyskúšala.Teraz sa samozrejme nechcem vysmievať, lebo mne tiež nebolo všetko jedno, ale bolo zaujímavé pozorovať tváre spolužiakov a to, kto mal väčší strach. Či ten odoberejúci, ktorý sa strasúcimi rukami snažil naviesť ihlu tam kam patrí, alebo darca, ktorému sa tak triasla ruka, že si ju musel pridržiavať. Najprv sa každý zdráhal, ale keď bolo vidieť, že nik z toho neumrel, tak odvaha vzrástla,aj farba do líc sa vracala, ale už neboli skúmavky. A tak som si počkala na dnešný deň. Bolo to už po hodine na úkor voľného času dokorky, čo nás viedla. Nemala som na krku nalepené zvedavé tváre spolužiakov, iba vystrašenú kolegyňu, ktorá ( dúfam )mi verila. Trafila som sa, pekne mi to natieklo ,ani kvapka nešla mimo a že vraj to bolo aj bez bolesti.Podarilo sa mi prekonať strach, určite mi trochu vzrástlo sebavedomie a dnes sa každému chválim, že som odobrala krv. Pre niekoho je tu možno samozrejmosť, ale pre mňa to znamená celkom veľa a hádam to nebude moc prehnané, keď napíšem, že to bolo ako keď dieťa urobí svoj prvý krôčik. A hneď som volala mamke :)