Môj prvý pohľad smeroval k nemu. Mal náhubok a špeciálny obojok. Napadlo mi , že by to mohol byť aj slepecký pes. Môj pohľad postupne smeroval od podlahy na koleno muža, kde bol zakvačený obojok až smerom k mužovi.Nemal tmavé okuliare , ale hlavu mal sklopenú dole. Chvíľu len tak nehybne sedel a potom začal skúmať svet okolo neho.Prstom postupne prechádzal po vedľajšom sedadle, po okne, potom zase po sedadle, po zábradlí. Najprv ukazovákom, potom prostredníkom a tak postupne vystriedal všetky prsty. Skúmal všetky štrbinky, šróbky a zárezy.Potom vyšlo spod mrakov slnko a dopadalo na mužovu tvár. Začal sa usmievať.Dúfam, že to nevyznie príliš neslušne a nevhodne, ale je zaujímavé pozorovať takýchto ľudí ako si vytvorili náhradu za svoj zrak a ako sa pozerajú na svet prostredníctvom hmatu alebo tepla.A človek si zase raz uvedomí, že to, že sa môže pozerať na svet očami berie často ako samozrejmosť.
Muž, ktorý sa na svet díval rukami
Keď som šla v sobotu z plávania, tak som opäť raz zvolila cestu domov autobusom miesto pešobusom.Aj keď v autobuse bolo dosť miesta, stála som. Oproti sedel muž a pri ňom spokojne ležal krásny havino.