Pán vedúci

Bol ako živé striebro. Možno aj preto, že v ústave, kde žije celý život mali "iné pravidlá " ako tu na oddelení. U nás mal voľnosť, každú chvíľu chodil pýtať cigarety, ktoré mu doniesli z ústavu. Už ráno o šiestej stál pred izbou sestier a klopal : " Sestrička, daj mi cigaretu !" Keď prichádzali sestričky ráno do služby, nezabudol ich zakaždým potľapkať po zadku ako tam sedel na chodbe, čakajúc kedy mu zalejú kávu.S tymi jeho cigaretami sa to riešilo tak, že dostal jednu krabičku pondelok a musel si ich šetriť do štvrtka. Ako sa blížil čas jeho odchodu aj cigarety sa míňali rýchlejšie a vždy keď ma videl na chodbe, opakoval : " Sestrička bafkať"Obľúbila som si ho od prvého dňa. Neviem či to bolo tým jeho mile štrbavým úsmevom, šušlavou rečou alebo rýchlou, trochu nemotornou chôdzou. Síce mal už cez pädesiat,ale vyžarovalo z neho niečo detské a nevinné. Bol chudučký, pyžamo na ňom len tak viselo, ale jedlo dokázal spracovať raketovou rýchlosťou a už si pýtal ďalšie. Keď som mu raz ráno brala krv, len čo som priložila ihlu ku koži, ozvalo sa " śśśss", na tvári grimasa a tak sa to opakovalo, až sa mi ho podarilo pichnúť na štvrtý krát.No a keď piatok nastal jeho posledný deň na oddelení, bolo ho všade. Každých 10 minút sa ozývalo známe " sestrička bafkať ". Silou mocou chcel, aby sme mu už prezliekli posteľ a pobalili veci, aj keď sanitka pre neho mala prísť až poobede.Vyobliekal sa, učesal a pomáhal obliekať postele. Potom pomáhal fúkať koleso na vozíku a mal radosť z toho, že nám môže pomáhať. Na obed dostal extra porciu, ktorú rýchlo zhltol a už ho nebolo. No predtým sa ešte stihol rozlúčiť a na jeho pevné objatie, hlavu položenú na mojom krku a strnisko, ktoré ma príjemne škrabalo nikdy nezabudnem.