Spolužiačky

V ich tvárach zanechal čas svoje stopy, ale napriek tomu sa správali ako keby len nedávno ukončili školu. Bol tam kontrast. Jedna bola upravená, oblečená podľa najnovšej módy a aj pri rozhovore mala hlavné slovo. Tá druhá pani skromne sedela v trolejbuse, nohy pri sebe, kabelka v lone a ruky na kolenách. Riedke hnedé vlasy pretkané šedivými pramienkami mala stiahnuté v gumičke. Tmavosivá dlhá sukňa, sivá vetrovka, skromné čierne topánky. Bola mierne zhrbená. Tvár mala bledú, pochudnutú.Ale oči jej žiarili. A pred ňou sedela otočená krátkovlasá blondína, vo svetlých nohaviach a svetlých kožených poltopánkach.Bola to zvláštna chvíľa, stále ju mám v pamäti.Plná emócií. Vôbec si nevšímali okolie a preniesli sa o 40, možno aj o viac rokov dozadu. Smiali sa , spomínali. A ja som naťahovala uši - viem, že sa to nepatrí, ale bola som zvedavá o čom sa budú zhovárať. Zachytila som len útržky viet....." tú som dávno nevidela...", " ...ten bol dlho v nemocnici a zistili mi asi tú, no vieš, leukémiu..."Potom sa babky ešte posťažovali, že každá má svojich starostí a nikam nechodia, len jedine do carrefouru na nákup si odskočia. Ale inak sa už nesťažovali, snažili sa dozvedieť jedna o druhej čo najviac, akoby tušili, že sa možno už neuvidia.Tentokrát sa v trolejbuse neozývali hlasy puberťákov, ktorí išli do školy, ale jemný smiech dvoch spolužiačok, ktoré mi na chvíľu dovolili vniknúť do ich spomienok.