Veľký deň môjho brata

Nikdy som nejako obzvlášť neprežívala také chvíle ako napr. stužková a vždy sme si robili z maminy srandu, že plače.Už pár dní dopredu sme ju upozorňovali, aby sa nekonalo slzavé údolie, ale pravdupovediac aj ja sama som včera mala čo robiť, aby som dokázala udržať svoje emócie. Stalo sa mi to prvýkrát, že sa mi oči zaliali slzami dojatím. Zrazu som si spomenula, že ten dospelý človek, ktorý tam dole stojí , síce odteraz bude mať pred menom Ing. , ale pre mňa to bude stále ten istý veľký brat, ktorý ma od malička chránil. Spomenula som si na tie naše nekonečné a nezmyselné súrodenecké hádky a bitky, kedy sme súťažili o to, kto dá komu viac faciek a nakoniec stále som to bola ja, ktorá sa s otlačakmi všetkých jeho prstov na nohách chodila sťažovať rodičom. Alebo na prvú noc, keď odišiel z domu a mamka, celý večer preplakala.....akoby to bolo včera.Od malička mal za mňa zodpovednosť a stále, aj teraz keď niekam ideme, aj keď sme už obaja dospelí , naši mu prikazujú aby dával na mňa pozor. Včera, len čo sa sálou začali ozývať prvé tóny znelky, začali sa vyprázdňovať slzné kanáliky mojej babky. Mamku som nevidela, radšej som medzi nich posadila ocina, aby som nemala na očiach ako plačú. Najprv mi to bolo smiešne, ale čím dlhšie to trvalo a všade, kde som sa naokolo pozrela , každý si utieral oči, som si uvedomovala, aký je ten okamih vzácny. Je to chvíľa, keď človek zrazu zabudne na všetky problémy a pozerá sa len na toho svojho syna, brata, príbuzného a jeho duša sa napĺňa obrovskou pýchou a hrdosťou, že to ich dieťa niekam dotiahlo, aj keď zatiaľ len k titulu, čo je len malý krok v ich živote, ale predsa.A naša rodina, sa konečne stretla aj na inej príležitosti ako na pohreboch. Všetci sme sa tvárili ako jedna veľká rodina, ktorá drží spolu, aj keď to tak určite nie je, ale aspoň včera sa zabudlo na všetky spory. A do albumu pribudnú fotky hádam vo všetkých kombináciách. Potom ešte také malé detaily, akože keď si išiel brat pre diplom, tak došla kazeta v kamera a teta v jednej ruke foťák a v druhej kamera, nevedela, čo od samej radosti skôr, takže asi nič z toho. Alebo deväť hladných krkov vošlo do kaviarne ( najprv sme obchodili asi 5, lebo nikde nebolo buď 9 voľných miest alebo dosť zákuskov ) a jedna slečna na celú kaviareň, takže sme jedli na etapy, ale to všetko sú už také drobné detaily, ktoré k tomu patria.Ale hlavné je jedno, a to , že aj keď bol včerajší deň chladný a upršaný, tváre ľudí , ktorých príbuzní promovali boli rozžiarené obrovským šťastím a dojatím a život bol zrazu o čosi krajší.PS: ďakujem za rady k môjmu poslednému blogu. Do diskusie sa nezapájam preto, lebo doma nemáme internet:(