Až na jeseň zistil, že mu niekto opäť vnikol do zrubu. Tentokrát mu nezmizlo nič, ani len staré oblečenie, ako minule, no na stole našiel dva ručne vyrobené košíky. Bolo zrejmé, že ide o prejav Yahijskej vďačnosti. Tieto košíky neskôr Norvall venoval etnografickému múzeu.
Ishi neskôr rozprával, prečo išli kradnúť. V tom čase zvyšok kmeňa pochoval niekoľko lovcov, ktorý zomreli na starobu a Yahiovia hladovali. Svoje urobil aj fakt, že belochov pribúdalo a lovnej zveri ubúdalo, už aj na hornom toku Mlynského potoka. Okolo roku 1895 sa preto posledných 5 žijúcich Yahiov (Ishi s matkou, Ishiho sesternica, jeden mladý a jeden starý muž) presťahovalo ešte hlbšie do hôr, na horný tok Jelenieho potoka. Za svoje útočisko si zvolilo veľkú jamu, kde kedysi žil medveď Grizzly. Miesto preto dostalo svoje meno: „Medvedia skrýš". Bola husto zarastená a Yahiovia v nej mali zdroj vody z nanoseného snehu, kuchyňu, udiareň rýb i obydlie. V tejto skrýši vyrábali aj oštepy a luky.
Nové storočie zastihlo 5 Yahiov pri rovnakom spôsobe života, akým žili od nepamäti. Nik nevedel, že hlboko v horách žije 5 slobodných Indiánov. Biely svet sa cítil dokonale bezpečne od „červených hrdlorezov". Potom umrel jeden muž a zostali štyria. Všetky ťažké práce a lov zostali na pleciach Ishiho a jeho sesternice. Ale žili ďalej.
Nič netrvá večne a tak to bolo aj v tomto prípade. V roku 1908 boli k Jeleniemu potoku vyslaní inžinieri, pretože v oblasti mala byť vybudovaná priehrada. A jedného dňa zbadali nahého Indiána, ako oštepom loví lososy. Bol to Ishi. Inžinierom nikto neveril, veď v tej oblasti Indiáni dávno nežijú. Ale šéf inžinierov Apperson im veril. Rozhodol sa preto vec preveriť a dôkladne preskúmať. Keďže Apperson mal kraj dobre zmapovaný, Medvediu skrýš našiel. Traja Indiáni v poslednej chvíli utiekli, nevládnu Ishiho matku prikryli kožušinami a dúfali, že ju belosi neobjavia. Tí však začali skrýš prehľadávať, veci si brali ako suvernýri (mnohé neskôr skončili v múzeu) a pritom objavili aj Ishiho matku. Keďže im nerozumela ani slovo, nechali ju tam ležať a odišli. Ishi ju na druhý deň odniesol do bezpečia, ale starca a sesternicu už nikdy nevidel. Ishiho matka čoskoro zomrela počas krutej zimy. Od tej doby žil Ishi 3 roky úplne sám. Prekonal všetko, masakre, hlad, zimu, no samotu neprekonal. A tak sa dostávame až k pamätnému dňu 29. august 1911 na odľahlé mäsiarske pozemky, kedy bol Ishi objavený.
Začiatkom septembra 1911 odviezol profesor Waterman Ishiho so sebou do San Francisca. Prvé, čo Ishiho šokovalo, bol vlak. Dymiace a hučiace monštrum ho udivovalo. Ale najviac ho prekvapilo, koľko belochov všade videl. Nikdy si nemyslel, že na zemi môže žiť taký počet ľudí. Waterman s Kroeberom s radosťou sledovali, ako sa Ishi dobre prispôsoboval životu v civilizácii a ako ochotne prijímal mnohé jej výdobytky. Čoskoro Ishi dokonca dostal zamestnanie v etnografickom múzeu. Tam si získal mnoho priateľov, ktorým ukazoval, ako žili jeho predkovia. Ishi bral plat 25 dolárov, čo bohate stačilo na jeho skromné výdavky. Aktívne používal vyše 500 anglických slov a rozumel takmer všetkému, čo mu belosi hovorili.
„Nechcem ísť žiť do rezervácie. Chcem zostať tu a žiť ako beloch. Nechcem sa vrátiť domov." - hovoril Ishi.
K Mlynskému a Jeleniemu potoku sa Ishi predsa ešte raz vrátil a to na jar v roku 1914. Najprv s Watermanom a Kroeberom nesúhlasil, nerád sa lúčil s novým domovom v múzeu, ale napokon bol rád, že navštívil miesta, kde toho toľko prežil. A na tých miestach „ožili spomienky" a Ishi sa rozhovoril o zážitkoch, ktoré nikdy v San Franciscu nespomenul.
A potom sa začalo písať posledné dejstvo Ishiho života. V zime 1914 začal kašlať (to už prekonal nádchu a zápal pľúc, prvýkrát v živote) a na jar 1915 mu zistili tuberkulózu. Ishi skrátka nemal potrebnú imunitu na civilizačné choroby. Ishi strávil 3 mesiace v nemocnici, potom sa jeho stav nakrátko stabilizoval, no 25. marca 1916 chorobe podľahol.
Ktovie, na čo myslel pred smrťou. Určite mal šťastie, že stretol práve Watermana s Kroeberom, ktorí boli Ishimu viac ako priateľmi. No pravdepodobne myslel aj na Mlynský a Jelení potok, ktorými práve tiahli lososy a na rodný kraj. Bol posledný slobodný Indián Ameriky. Napriek tomu, že v roku 1911 zostal úplne sám, jeho srdce sa nezatvrdilo...
