Na úteku je aj vyše 60 ročný náčelník Škvrnitý Jeleň, známy belochom ako Veľká Noha. So svojimi necelými štyrmi stovkami Lakotov, vetvy Minikonžov, tiahnu popri Cherry Creeku a Porcupine Creeku smerom do Pine Ridge. Vedia, že armáda im je na stope (pretože Veľká Noha bol na zozname problematických osôb okolo Tanca Duchov), ale veria, že do cieľa prídu bez väčších problémov. 28. decembra okolo 14:00 ich prekvapia štyri jednotky Siedmej kavalérie pod vedením majora Samuela Whitsidea.
Náčelník Veľká Noha dáva okamžite vyvesiť bielu zástavu. Leží na voze, pretože má tažký zápal pľúc a kašle krv. Medzi svojimi 350 ľudmi má vačšinu žien a detí (230) a preto je akýkoľvek odpor márny. Whitside prikáže Veľkej Nohe, aby ich nasledoval do vojenského tábora na miesto zvané Wounded Knee (Chankpe Opi Wakpala). Tam preberá velenie plukovník James W. Forsyth. Siedma americká kavaléria sa po Little Big Horne obnovila a už 14 rokov dychtivo čaká na príležitosť získať starú slávu a pomstiť Custera a ostatných padlých. Keď sa zvečerí, obkolesia vojaci (medzi nimi aj mnohí velitelia, čo prežili Little Big Horn - Varnum, Vallace, Godfrey...) Indiánsky tábor batériu dvoch Hotchkissových diel. Tieto vedia vrhať šrapnely až do vzdialenosti dvoch míľ. Lakotovia sú znepokojení, ale nemajú na výber. V nádeji ich drží myšlienka na zavraždeného náčelníka Šialeného Koňa, ktorého telo spočíva na neznámom mieste niekde v okolí a takisto myšlienka na „novú zem" - naplnenú víziu Tanca Duchov - ktorá nadíde na jar 1891, až sa zazelená nová tráva. Veľká Noha bol uložený do stanu, dostal k dispozícii piecku a vojenského lekára.
Ráno 29. decembra 1890 rozdáva Forsyth raňajky v podobe suchárov a následne dáva príkaz, aby Indiáni zložili všetky zbrane na hromadu. Potom majú byť dopravení do vojenského väzenia v Omahe. Asi po polhodine sa takto ocitlo na zemi pár desiatok pušiek, nožov a revolverov. Plukovník však nie je s predloženým množstvom spokojný a dáva prehľadať všetky típí, čo sa nezaobišlo bez hrubého správania vojakov. Niekoľko pušiek schovávali Indiáni pod dekami, v ktorých boli zahalení. Bol jasný slnečný deň, no bolo chladno. A potom sa stalo niečo, kde sa historické záznamy rôznia. Niektoré zdroje hovoria všeobecne: pri odzbrojovaní jedného z Lakotov zrazu zaznel výstrel. Iné pramene sú konkrétnejšie: vojaci sa pokúsli odzbrojiť mladého Lakotu menom Čierny Kojot, o ktorom však nevedeli, že je hluchý. Keď sa mu pokúsili novučičkú winchestrovku násilím zobrať, táto náhodne vystrelila a zasiahla jedného z dôstojníkov.
Indián Brada k tomu dodáva: „Keby nechali Čierneho Kojota na pokoji, položil by pušku medzi ostatné. Začali mu ju však násilím ťahať z rúk, aj keď ju odkladal. Potom sa ozval výstrel."
Ťažko povedať, či vystrelila puška sama alebo to urobil Čierny Kojot úmyselne, no nesedí tu jedna vec. Kojot musel vidieť, že prebieha odzbrojovanie, v tom mu hluchota brániť nemohla, nie je preto jasná jeho tvrdohlavosť, ale ani prehnané násilie vojakov. Každopádne strela zasiahla neďaleko stojaceho dôstojníka a lepší signál k paľbe Siedma kavaléria nepotrebovala. Okamžite začali strieľať hlava nehlava a bolo im jedno, že aj do vlastných. Šrapnely trhali típí a zasahovali všetko živé. V prvých sekundách boja vojaci úmyselne zastrelili aj náčelníka Veľkú Nohu, ktorého predtým vyniesli pred stan. Armáda bola v bojovom tranze a bez problémov zabíjali aj ženy a deti.
Známy medicinman Čierny Jeleň spomína: „Videl som ženy, ako sa ukryli pod brehom. Prišli tam vojaci a všetky zastrelili. Neďaleko boli dvaja malí chlapci veľmi statoční. Zastrelili niekoľko vojakov. Videl som novorodenca, ako sa pokúšal sať z prsníka matky, tá však už bola mŕtva. Neskôr som sa po toto dievčatko vrátil a vychovali ho naši ľudia. Zachránili sme štyroch novorodencov."
Celková bilancia bola takmer 300 mŕtvych Indiánov, pretože ma mieste síce zomrelo 153, ale mnohí ušli a neskôr pomrzli alebo podľahli zraneniam. Vojaci mali 25 mŕtvych (väčšinou zasiahnutých lietajúcimi šrapnelmi z diel) a 39 zranených. Indiáni nemali zbrane a preto im zostalo len utekať. Smrtonosné delá im ale nedali šancu a telá mnohých rozmetali na kusy. Po masakri vojaci odviezli svojich ranených do rezervácie Pine Ridge a jeden oddiel vojakov sa vrátil pozbierať ranených Indiánov. Slnečné počasie sa však zmenilo na snehovú víchricu a tak sa vrátili až o niekoľko dní po masakri, aby pozbierali groteskne zmrznuté telá (vrátane náčelníka Veľkej Nohy) a nahádzali ich do spoločného hrobu.
Vojaci sa neskôr v snahe ospravedlniť svoje krvavé orgie vyhovárali, že oni nevystrelili ako prví. V tom čase na východe narastal počet priaznivcov Indiánov, ktorí tlačili, aby sa incident vyšetril a vinníci boli potrestaní. Trápnu bodku za špinavým incidentom urobila americká vláda typickým spôsobom - mnohých účastníkov masakru z radov Siedmej kavalérie odmenila medailami za statočnosť!!!
Pri Wounded Knee začala zaschínať Indiánska krv. Tento masaker nanovo priviedol vzťahy Siouxov a belochov na bod mrazu. Každopádne ale definitívne ukončil Indiánske vojny. Wounded Knee ožilo až o 83 rokov neskôr. V roku 1973 sa na tomto mieste dávnej tragédie zhromaždilo niekoľko stovák príslušníkov Hnutia amerických Indiánov (AIM - American Indian Movement), aby upozornili svet na svoje problémy. Do konfliktu sa vmiešala OSN, prichádza vojsko na obrnených vozoch, no aj tak to celé trvalo niekoľko týždňov. Naštastie zahynulo len niekoľko ľudí. Konflikt zaplnil titulné stránky novín, problémy v Indiánskych rezerváciách však zostali nevyriešené...a v tieni luxusných mrakodrapov živoria pôvodní obyvatelia dodnes.
Americká zástava zostala červená - špinavá od krvi, nielen z Wounded Knee...
Čierny Jeleň: „Nevedel som, koľko našich vtedy pri Wounded Knee zabili. Keď sa dnes pozriem z vysokého kopca svojej staroby, stále vidím povraždené ženy a deti, ako tam ležia zmrznuté na zemi, akoby to bolo včera. A viem, že v tom krvavom blate a snehovej víchrici bolo pochované aj niečo iné. Zomrel tam ľudský sen. Bol to krásny sen... Obruč, ktorá držala národ spolu, pukla. Nie je už žiadny stred a posvätný strom je mŕtvy."
