avšak predstavitelia komunálnej politiky zjavne tiež. I keď sa všetci bezpochyby zhodnú, že situácia začína byť neúnosná, opatrenia hľadajú len sporadicky.
Ak uvažujeme s postavením rodinného domu, pre získanie povolení sme v zmysle normy povinní vytvoriť dve parkovacie stojiská. V niektorých prípadoch až tri, a to dokonca na vlastnom pozemku. Paradoxne, postupne sa objavujúce zmeny v rozvoji parkovania odmietajú najmä obyvatelia bytových domov. De facto tí, ktorí na rozvoj statickej dopravy doposiaľ nevynaložili ani korunu a pritom svoje vozidlá pokojne garážujú na verejnom priestore.
Najkritickejšia situácia je na socialistických sídliskách, kde okolo 17% využívaných miest nespĺňa technické normy. Za takéto porušenie pravidiel cestnej premávky by sme tak pri zhruba 50 tisícovom meste mohli pokojne zinkasovať až 2 500 pokút. Denne! Tým nemyslíme naozaj ilegálne státie na zeleni, ale na peších chodníkoch, námestiach, vo vnútroblokoch, ako aj na iných priestranstvách, kde autá nemajú takpovediac čo hľadať. Mestská polícia to mlčky toleruje. Lenže dokedy? Túto, zjavne neudržateľnú, službu verejnosti je preto potrebné považovať ako potenciál pre hľadanie systémových riešení. Na rozvoj statickej dopravy treba totiž racionálnu koncepciu. Analýza, návrh nových parkovísk, zonácia, stratégia atď. Jej zavedenie do praxe je však vec politického rozhodnutia. Ak chce byť primátor zvolený aj v nasledujúcom období, pravdepodobne si rozmyslí, či parkovanie pre svojich obyvateľov, a teda i voličov, naozaj zareguluje, tobôž spoplatní. A to aj napriek tomu, že si je so svojimi poslancami vedomý toho, že ak situáciu nezačne riešiť ihneď, o pár rokov sa to už podariť nemusí vôbec. Mestá sa vyvíjajú, rastú i zahusťujú.
Za predpokladu, že uznáme fakt lenivého národa, ktorý záchytné parkoviská na okraji mesta využívať nemieni, resp. že svoje vozidlá potrebuje parkovať maximálne tak 30 metrov od svojho bydliska, jedinou možnosťou ostáva rezervovať plochy pre výstavbu parkovacích domov alebo podzemných garáží v priamej nadväznosti na obytné prostredie. I keď je teda otázne, či aj proti najlepšiemu úmyslu rozvoja parkovania nevznikne nová vlna petičného odporu. Inak povedané, dajte všetky autá preč, okrem tých mojich troch... Navyše s rastúcim významom každého jedného stromu v sídle sa parkovanie posúva od dopravnej problematiky ku urbanisticko – architektonickým riešeniam. To všetko si ale vyžaduje náročné riešenia. Časové i investičné. Ak však chceme parkovať kultúrne, uvedomme si, že to bez systematických riešení rozhodne nepôjde. A povedzme si úprimne, že bez spoplatnenia parkovania zjavne tiež. Tu ale opäť narážame na problém, kedy sa parkovacia koncepcia posúva do roviny parkovacej politiky.
V Bratislave sa napríklad po piatich rokoch intenzívnych diskusií zjednotili na závere, že si parkovaciu politiku bude riešiť každá mestská časť samostatne?! V iných mestách sa ku hľadaniu odpovedí doposiaľ ani len nepristúpilo. A hoci je zrejmé, že istá transformácia parkovania u nás prebieha, na kompetentné rozhodnutia si budeme musieť počkať, kým na nich dozrie nie len politická, ale aj spoločenská zodpovednosť.
