Deti z detského domova

Chodím s kamarátmi do detského domova Necpaly. Teda, ja tam chodím len od septembra, oni dlhšie, omnoho. Snažíme sa tam chodiť pravidelne, ale nie vždy to ide, pretože mnoho kamarátov pracuje. Ale vždy keď tam ideme, tak tam ideme preto, že chceme a nie preto, že by sme mali. Ideme tam s láskou a ani nie, že robíme dobrý skutok, ale fakt len kvôli tomu že chceme. Tie detváky sú úplne super,... vždy sa tešia na to kedy prídeme, chodíme tam štvrtky, sú na to zvyknuté. Keď tam prídeme, tak nás vždy privítajú, sú radi, že vidia niekoho s kým si môžu pokecať, kto im pomôže s učením, kto sa s nimi môže pohrať. Sú tam deťúrence od 4 do dospelosti, kým neskončia školu. Je mi veľmi ľúto, keď ich vidím smutné, práve tento týždeň odišli 3 súrodenci do rodiny. Mali od 10-16, nejak tak, a teraz už majú "rodinu". "Rodinu",ktorá sa chce o nich starať a ľúbiť ich. Čo by za to dali niektoré decká v domove? Hmm...to si neviem ani predstaviť,...Keď mi to oznamila Peťa (jedna z deciek) videla som v jej očiach radosť, z toho že našli rodinu, ale na druhej strane som tam videla aj smútok, smútok z toho, že ona tam ešte je a čaká...čaká na "rodičov". Povedala mi, že už chce ísť domov, ale že ju nechcú pustiť, že jej je tu dobre, lepšie ako doma, ale že svoju maminu ľúbi aj napriek tomu, že s ňou nebýva a že ich byt nebol super ako zariadenie v domove, ale že chce ísť domov. Vravela, že tu má veľa kamarátov, ale nie ozajstných, že si všetci všetko navzájom závidia, a že je to ťažké. Ale viem, je veľmi silná a a srší optimizmom, čo jej určite pomáha a nie len jej. Viem, že v jej vnútri sa odohráva všetko to, čo sa jej stalo doma ale aj v domove. Viem, že bude raz šťastná a dobrá mamička, bude sa snažiť dať dieťatku tú lásku, ktorú ona nedostala...to viem... Keď sa niekedy s deckami treba učiť, veľmi radi im pomôžeme, práve ja som sa teraz učila s jednou holkou angličtinu...36 lekcia..to si pamätám...ale ja som ju musela učiť všetky slovíčka, ktoré tam boli...nepamätala si keď som jej to povedala 10 x, čo mi bolo veľmi ľúto, pretože som sa jej snažila vysvetliť čo znamená arms, neck and tail...to boli slovíčka ktoré som jej ukazovala, ale nevedela si to zapamätať,...a keď som jej prečítala preložený článok, nepamätala si o čom som čítala...je mi to ľúto, ale nerozmýšľa nad vecami čo robí,...nečíta si vôbec nič,...a tak som jej povedala, že ak chce niečo v živote dosiahnúť MUSÍ cvičiť svoj mozoček,...jednoducho musí prečítať nejaký článok a povedať si o čom bol, musí sa naučiť vyjadrovať a nie v každom 6 slove použiť nadávku,...tak ako 3/4 detí...dokonca aj 5 ročné chlapča ti povie..."Čau kámoš...ako sa máš?" a po niekoľkých súvislých vetách...."Ty K...t atd...píííííp,...pííííííp...kupííííííp" a tak dalej....je mi to ľúto, ale... Tí vychovavatelia to majú s nimi veľmi ťažké...a obdivujem ich...sú to ľudia, ktorí pre mňa veľa znamenajú, ľudia, ktorí chcú aby sa tie deti mali dobre. Je to ťažká práca starať sa o svoju rodinu a o svoju "rodinu" v domove...istým spôsobom, je to pre nich ďalšia rodinka,...snažia sa,...skladám pred nimi poklonu a pritom dávam dole klobúk.... sú super, málokto dokáže takúto prácu,...Ale s deckami sa zažívajú aj super veci, sánkovačky...keby ste videli ako sa vedia uvoľniť a byť šťastné..vidieť, ako rastú,..to je super..som tam krátko...ale dúfam, že tam budem chodiť často a stále s takou ochotou a láskou...lebo oni to potrebujú, potrebujú vedieť, že ich má niekto rád,...že nie su na tomto svete nechcené...a že pre tento svet niečo znamenajú, že tu majú aj oni miesto a chcem aby vedeli, čo je to láska a rodina...tak dúfam, že sa im všetkým podarí toto všetko spoznať...